chvi-fi-u-chvi-o-chvu
 NOVINKY   ZÁŽITKY   RADY   ŠTASTISTIKY   LAMPÁREŇ   SÁJTY 


      Zádielska Tiesňava je iná [77km]

03.09.2004 (Volovské Vrchy, Turňa nad Bodvou-Košice)
cyklotrasa     Zádiel je jeden z výletov, na ktorý sa teším celý rok. Niežeby šlo o nejakú výnimočne výdatnú či prenádhernu trasu, ale celý výlet ma svoje neopakovateľné čaro. Neviem si odmysliet už len tú prepravu dvojvagónovým motoráčikom pod Turniansky hrad. Tu máme s Romanom zvyčajne dostatok času rozobrať kopec problémov. Aké najnovšie makrá zverov sa mu podarili, ako začína byť moja stránka s reportážami všeobecne známa v bajkerskej komunite (až mi to niekedy prekáža), koľko vydržal posledne v statickom ponore, či koľko stojí čártrová letenka do Egypta. V motoráčiku dopĺňame tucet cestujúcich. Prichádza k nám sprievodkyňa. Zaujímajú ju naše bájky. Teda lepšie povedané, či k nim máme lístky. Pri okienku na Košickej stanici nám bolo povedané, že na tento vlak žiadne nepotrebujeme. Vraví, že nevadí, vytočí nám nové. To som zvedavý, akou rapkalkou nám to bude vytáčať. Z brašne vyťahuje hendheld a perom svižne niečo vyťukáva na displeji. V momente, keď
klikni a uvidíš viac...
keď toto uvidíte popri
ceste pri Turni, zahnite!
jej v brašni zúrivým bzukotom začne Hjúlit Pakárd s Blutút pripojením tlačiť naše dva lístky, mi už sánka úplne opadá. Vystupujeme na železničnej stanici (zastávke) v Turni. Dovieram si sánku. Na tele je cítiť ranný chlad. Naťahujem si rukávniky. V Tiesňave už problém nebude, tam sa zahrejeme v stúpaní. Roman ešte cestou v poli medzi Turňou a Zádielom opiera bájk. Pred Zádielom sa hráme s poli na fotografov. Škoda, že prvý dom v dedine je kockatá socialistická opacha. Špatí to každý záber na vchod do Zádielskej Tiesňavy. Z Planiny nebýva pohľad o nič lepší. V pozadí zasa vidno cementárku, štrkáreň, či čo je to za ozrutnú fabriku. Zádielskou dolinou sme vytiahli celkom rýchlo, keď nerátam malé zdržanie pri fotení kaskády na potoku. Hnusné stúpanie na konci doliny hore na planinu nemám rád. Minulého roku sa mi ho nepodarilo výjsť bez zošľapu.
klikni a uvidíš viac...
zurčiaca bystrina sa pretláča
Zádielskou roklinou
Akokoľvek sme sa snažili vyhnúť téme ochranári, prišlo v debate aj na nich. Jedna z nepochopiteľných vecí je: prečo táto asfaltka nie je prístupná cyklistom? Nemali sme ich spomínať. Sme na konci doliny. Vpravo v lese je chatka, kde zvyknú pobývať zelení. Okenice sú otvorené, to znamená, že sú tam. Znamená to len dve veci. Tá prvá: nemusím šľapať ten ukrutný výjazd na planinu. A tá druhá: ...škoda slov. Nakoniec, má to predsa len jednu výhodu. Pôjdeme inou trasou, ktorou som ešte nešiel. Dokonca je to čiastočne aj cyklotrasa. Sme na úplne inom konci planiny ako minulý rok. Roman zapína GPS-ko. Vraj sa nachádzame niekde v Hercegovine. Po ďalšej minúte sa GPS-ko spamätáva a robí dlhú čiaru cez celú Európu až hore do Zádielu. Z tohto smeru je to po planine iba kúsok do Hačavy. Ani neviem kedy a svištíme smačným zjazdom do dediny. Hačavu som mal uloženú v pamäti ako malú, štýlovú, malebnú dedinku. Dymiaci kontajner jej však na kráse nepridal. A ešte k tomu hneď vedľa značky: Národný Park Slovenský Kras. Kde sú teraz tí ochranári. Veď to tu nedymí hodinu ani dve.

klikni a uvidíš viac...
netuším, čo za besný kwet
ma tentoraz očaril
klikni a uvidíš viac...
čo mu dočista je***?
Hercegovina??!
klikni a uvidíš viac...
škoda, že sme vyplašili
toho supa. škóóóda...

     Za Hačavou už neriskujeme skratku po skalách a držíme sa zelenej. Aj tak si nie sme celkom istí, a preto Roman vyberá mnou zavrhované GPS-ko. Sme 200 metrov mimo. Nie je to až také zlé a tak tlačíme krížom cez lúku s roztrúsenými skalami. Tento úsek cesty sa nám snáď nikdy nepodarí prejsť bez toho, aby sme nezablúdili. Vchádzame do lesa. Tu začína to pravé orientačné peklo. Každú chvíľu strácame značku. ešte že Romanové spomienky siahajú dosť hlboko do histórie. Už túto trasu párkrat šiel a taktiež vždy zablúdil. Zahĺbený do myšlienok snažím sa držať vľavo, lebo tam ukazovalo GPS-ko. Odrazu počujem Romana kričať niekde ďaleko za mnou. Takže sme sa v tomto lese ozaj stratili. Po chvíli vykrikovania sa znova nachádzame. Sme na zelenej. Doviedli nás sem skôr Romanove spomienky ako GPS-ko. Cesta až na rúbanisko je v pohode. Na veľkom rázcestí s kopami dreva si na chvíľu sadáme. Presne tu sme oddychovali aj minulého roku. Kúsok ďalej som videl líšku - pred rokom.

klikni a uvidíš viac...
tento rok taktrocha iná tvár
Hačavy. Ochranári čumte!
klikni a uvidíš viac...
na love koňov...
ehmmm... koníkov - lúčnych
klikni a uvidíš viac...
dubáčik vyfotený priamo
pred perníkovou chalúpkou

Ďalší úsek cesty je nenormálne rozdrbaný lesnými traktormi. Všade sú koľaje naplnené až po okraj vodou. Musíme ich obchádzať pomedzi stromy mimo lesnej cesty a častokrát aj zosadnúť z bájku. Pri tom všetkom sústredení na mláky znova schádzame zo značky. Hlavne mojou zásluhou. Našťastie sme nezašli ďaleko. Ako keby sme mali kopec času nechávame sa rozpýliť každým hríbom, či lúčnym koníkom, čo skáče obďaleč. Sledujúc Romana ako fotí dubáčik balancujem z dlhej chvíle na bájku. Hops! Ako keby som sa už dlho nevykotil so zapnutými SPD-čkami. S rachotom sa už mykám na zemi. Taký srdečný škodoradostný smiech aký vie zo seba vydať Roman, nie je tak často počuť :-) Prichádzame k lesnému žľabu. Pracovný názov: Bobová dráha. Veľmi fajne mäsko (pre Romana len sojové). Takzvaným kyvadlovým posunom vpred sa navzájom fotíme s 50m odstupom. Nie však pridlho. Každý si chce žliabok vychutnať až do konca. Pomaly ale isto sa blížime k Jasovu. Roman vraví, že sa zastavíme u Šmelka - jeho "adrenalínového brata". Zastavujeme pri rybníku. "Čau Zuza, no nazdar! Ja som. Roman... Kde máš Šmelka?", vypočuvávam si mobilový rozhovor. "Hmmm... Vraj nie je doma. Tak pozrieme aspoň Zuzu. Už som ju nevidel roky", konštatuje Roman. Posedeli sme, pokecali, vyslopali zo liter vody a poberáme sa tatááám - na Poproč. Vcelku nezáživný kúsok po asfalte. Za Popročom už očakávam túžobne studničku. Ani nie tak kvôli smädu ako preto, že je pred koncom stúpania.

klikni a uvidíš viac...
keď SPD-čka neposlúchajú
a škodoradosť nelení
klikni a uvidíš viac...
ešte nižšie hlavu, lebo nebudem
ten strom druhýkrát upravovať
klikni a uvidíš viac...
kuvááá! šak tu je skok...
ufff

    Tento rok volíme postup hrebeňom a nie zvážnicou smerom na Bukovec. Vraj sa nevie, či je to prejazdné, ale pred dvoma rokmi sa hrebeň dal prejsť. A predsa máme GPS :-) Smerom na hrebeň sa to dá. Aj keď sem tam treba bájky prenášať cez kmene stromov padnuté krížom. Tam sem zasa obchádzať rozsiahlé kroviská siapajúce po lesnej ceste. Čím bližšie k vrcholu, tým sa lesná cesta viac mení na turistický chodník... aúúúú... prerastený... au... malinčím.
klikni a uvidíš viac...
ale ja - sto-jím vám -
do vo-di-čky po-ze-rám...
Červenú značku je čoraz ťažšie sledovať a... mám pocit, že sme z nej úplne zišli. Ba čo viac, pripadám si ako Šípová Ruženka. Snažím sa sedieť na bájku a dostatočnou rýchlosťou prerážať nízky porast, ktorý sa mi s chuťou zarezáva do holení a lýtok. Roman sa snaží tlačiť bájk, pritom robí kroky ako bocian, len aby si nohy čo najmenej obtieral o drsné kriaky.
klikni a uvidíš viac...
hlásim Poproč pred nami!
tak nehlás a šliap
Mám pocit, že sme nejako mimo hrebeňa. Roman zapína GPS-ko a mne mykne kútikom úst. Viac na sever. No veď vidím, že hrebeň je tamto na sever. Škriabeme sa rúbaniskom s dósť výživným stúpaním za myslenou červenou. Konečne som zahliadol značku. No hej, len kde je ďalšia? "Na tento úsek si spomínam", komentuje Roman, "to už bude odtiaľto v pohode." Má pravdu. Najviac sa mi páči na tej pohode ten zjazd pomedzi konáre a stromy lístim nevedno kam. Ale svišťí to. Ojojojoj. Toto musím nejako pomaly prebalancovať. Neviem prečo, ale takéto úseky v lísti ma fascinujú. Nemá to veľa s cyklistikou. Nakoniec ja ani nemám rád slovo cyklistika. Skôr bájkovanie - frírajd. Roman ma pribrzďuje vztýčenou rukou. Tu bude spád na zvážnicu. No - keby ma neupozornil, tak hodím riadneho gambáča.

klikni a uvidíš viac...
bedľa jedľa... eee... jedla
bedľa... beda jedľa... či čo?
klikni a uvidíš viac...
žúúúch, fffú! teletransportérom
ku-předúúú!!!
klikni a uvidíš viac...
a sme domááá. Bukovec -
vy-stu-pováááť!

Posledný zjazdík krásnym žľabom a sme pri Bukovci. Odtiaľ by sa dalo povedať - po stopách 1. košického bikemaratónu na Horný Bankov. Aj keď musím uznať, že mám o čosi menej síl ako na maratóne. Ale ideme pohodovým dojazdovým tempom. Na pozadí sa už teším ako zozjazdujeme z Bankova k Šustrovi. Véééľmi pekný, technický a zároveň ceperovitý (motá sa tam veľa ceprov) zjazdík. Ale čo budem rozprávať o tejto kontroverznej klasike. Všetci bájkeri z Košíc ju notoricky dobre poznajú. Všetci košickí cepri tiež. Dochádza tu k pravidelným konfliktom medzi bájkermi a psíčkarmi či pešími. Nepoznám ani jeden tragický prípad, ani som žiaden nezažil. Možno preto, že okolo peších vždy iba presvištím. No a keď je vietor v helme, tak nie je počuť, čo hulákajú.

Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť
čistý čas
maximálka
priemerka
prevýšenie
77 km
5:48:13 h
52 km/h
13.2 km/h
1713 m
profil trate s podrobnými informáciami


Posledná úprava 25. októbra 2011 2011 11:06

Copyright © 2002-2019 Miloš Blaho. Všetky práva vyhradené.