"A koleso Blaha je roztočené" Okolo Tatier
      (citát z evanielia sv. Tomáša, žalm 38 - teraz NOVÉ! s prísadou zvukových nahrávok a videí)

Piatok 27.mája 2005

to nie je mrak! to je ranný Rumburak

    Oto si nechal ukradnúť auto! Je to nepredstaviteľná katastrófa pre našu nerozlučnú rádioelektronickú štvorku z Košíc. Znamená to len jedno. Oto tohto roku nepôjde. Navyše sa presťahoval niekde do pereputi. Praha či tak nejako sa volá tá diera. Z nádhernej Oravy. Pochopí to niekto? Našťastie ho nahradil plne funkčný a výkonný Tomáš. Niekedy až príliš výkonný :-) Našťastie Oto stihol diaľkovo vybaviť chatku s kozubom zo štvrtka na piatok. Nanešťastie pre Tona a Mira 15km od Nižnej v Námestove. Večer som ľahol a zaspal. Tomáš chce ráno vysvetlenie ako sa mi to dopekla podarilo. Uškŕňam sa a sŕkam z instantnej herbatej, čo mi práve Tomáš zalial horúcou vodou v plechovom hrnčeku. Je pol šiestej a Tono je práve na odchode. Že jemu tých 25km (až neskôr sme zistili, že to je len 15km) do Nižnej bude trvať dlhšie. Medzitým prichádza Oto. Na Mirovej mašine nám vezme vaky do Nižnej. Je chladné ráno. No predpovede na víkend sú viac než priaznivé. Šľapeme do pedálov, aby sme sa zahriali. Podľa toho čo si pamätám z minulého roku,

ranná 15km predohra pekne zahreje stehná (533kB)

malo by to byť viacmenej dolukopcom. Ani neviem ako a ocitáme sa pred hotelom Radar v Nižnej. Už tu je aj zopár ranných vtákov. Ideme si po igelitku s dvoma pol litrami Corgoňa, letákmi, džúsikom, makovníkmi a hlineným štamprlíkom. Tomáš ráno nejedol, tak do seba hneď tlačí makovníky. "Aha, žena v podprsenke! A vôbec sa nehambí. No toto!?", komentuje Tomáš obďaleč sa prezliekajúcu bajkerku. Berie foťák a ide fotiť kultúru. Mladí tanečníci predvádzajú kauntry. Nestíham sa diviť. Každým rokom organizátori niečim prekvapia. To nabudúce by ma ani len striptíz neprekvapil. Niekto si balí do batôžka vetrovku s poznámkou: "Keby ma premkla zima." V tomto počasí asi ťažko, ale nechcem nikomu rúcať systém. Obdivujeme róby B-tímu. Ozaj perfektné. Každý ma na drese aj prezývku: Nosič vod(k)y, Frišník, Horalka, Líder tímu,... Uvažujeme, že o rok by sme aj my mali niečím prekvapiť, zaujať. Trebárs hoc aj veľkolepým príjazdom ako toť - vyťažená Dácia z Dolného Kubína flekujúca uprostred parkoviska so štyroma bájkmi na streche. Tohto roku vraj došlo 880 ľudkov. Neviem prečo až teraz, ale poprvýkrát pozorne načúvam príhovoru predsedu cykloklubu Nižná a ostatných funkcionárov. Škoda len, že ešte neovládam diktafón zabudovaný v MP3 prehrávači. Tak teda aspoň útržok z toho, čo sa mi podarilo nahrať je tu:

    Nebudem popisovať nepopisateľné závany socialistického 1.mája. Tohto roku vďaka Tomášovi zverejňujem aj zopár pohyblivých obrázkov. Tým, skôr narodeným možno vyhŕkne aj nejaká tá slzička spomienok. No a tí čo to nepochopia, niet im už pomoci: "V dnešním světe komjutrú jutru-tru-tru-tru-tru-tru... (protože) ...právdu má jenom bouchačkááá!" Čo ma však prekvapuje je prázdna plocha pre Panasonicom. Čakal som, že tu bude nejaká známa tvár, a tu nikto. Žeby nestihali plniť plány? Som sklamaný a tiahnem cez železničné priecestie na Suchú Horu.

    Deťúrence vytvárajú mávatkami neopakovateľnú atmosféru a ich pani učiteľky ich burcujú k ešte vyšším výkonom. V Kvejkovi Aréne vám rozprávač z pozadia zahlási pri zásahu troch súperov v dvoch sekunách "Impreeesif!!!" Tak voľajako by som zhodnotil okolitú atmosféru.

aj ja - aj ja! 42, 43, ... cyklisti do toho!

poďme sa pozrieť dopredu ako sa policajtom krúti maják

Predbiehame uja-cyklistu s obrovským vrecom na zadnom košíku a veľkým batohom na chrbte. Vyplašenými očkami behá po mase cyklistov. Aspoň má o čom rozprávať doma susedom. Upozorňujem Tomáša aby si dával pozor pri tom fotení za jazdy na také veľké, okrúhle, zubaté veci. Mám na mysli zadné koleso traktora, ktoré ma položilo pred dvoma rokmi. S Tomášom sa prebíjame dopredu. Chce sa pozrieť na policajný maják. Po hranicu s Poľskom je len jedno prikázanie: "Nepredbehneš bližného svojho z cykloklubu Nižná!" Tí sa hrdo nesú na čele pelotónu a pred sebou tlačia už iba policajta na fábii. Za chvíľu budeme na hraničnom prechode. Odtiaľ už neplatia žiadne prikázania. Snáď iba zopár doporučení. Napríklad: "Nepi pivo po žinčici!" Apropó žinčica. Tohto roku si s Tomášom dávame pohár na Bacowke zopár kilometrov za hranicou. Je pravda, že pre istotu iba deco a pol na osobu a všeobecne platné doporučenie s pivom dodržujeme tiež. Všetky tiahle kopce a stúpania voľajako splošteli od minulého roku. Alebo čo!? V Zakopanom sme akosi priskoro. Jednoducho buď sme lepší (čo nemám pocit, keď sa pozriem na tachometer) alebo nám chýba hlavný zabávač Oto & jeho Orava kompeny - veselá to chasa.

    V Zakopanom si chcem dať nejaký ľahký obedík. Padli mi do chuťových pohárikov Ruskje Pjerogy. Može buc. Je pravda, že by som ich zjedol aj trikrát viac, no bohvie, či by ma v boku nepichalo. Odlepuje sa mi samolepiaci šilt na helme. Vyzerá, že je aj samoodlepovací, len mi to zabudli povedať.

    Teraz príde ten brutál stúpak pred Lysou Poľanou. Prišiel. Ťaháme s Tomášom ako kone. Teda Tomáš ťahá a ja sa naňho doťahujem a makám pri tom ako kôň. Je to najhoršia kombinácia, keď sú dvaja takmer vyrovnaní výkonom. Ak máš silnejšieho súpera, stratí sa ti v diali pred tebou. Ak máš slabšieho súpera, opáliš ho a už o ňom nevieš. No ak ho stále vidíš zopár metrov pred sebou a zo všetkých síl sa ho snažíš dotiahnúť, je to ten najväčší masochizmus na svete. Ide ti pľúca roztrhnúť, srdce sa ti dobíja cez rebrá na svetlo božie, stehná pália v ukrutných kŕčoch ale myseľ nad nimi neúprosne a prísnym pohľadom stojí v polorozkroku s bičom za chrbtom. Tu sa vzpriečia stehná, že sa to nedá vydržať a hneď sa zvíjaju ešte vo väčšej bolesti po štipľavej rane bičom. Tu zasa pľúca odmietajú poslušnosť a pripučené ostrým opätkom vládkyne rozdychávajú to otrasné poníženie. Načo to všetko? Lebo myseľ našla zaľúbenie v slastnom opojení z pokory tých slabších. Úkosom sleduje bajkerov míňaných a zúfalých kdesi tam vzadu. Adrenalín sa rozlieva v žilách a ona šťedro dopraje aj svojim verným sluhom. Tí by to už aj vzdali, lenže pár metrov vpredu je ešte jeden, ktorý uniká. Neuspokojí sa desiatimi ani tridsiatimi pokorenými. Chce toho jedného. Posledného. Potom bude ona nad všetkými. Nad všetkými! Fúúúú... mám dosť. Sme hore. Tomáš sa mi zveruje, že je rovnako vyčerpaný ako ja. Môžeme to nazvať kladnou spätnou väzbou. Tento efekt poznajú všetci technici. Je to čosi zlé. Veľmi zlé a nežiadúce. Musím sa toho zbaviť.

Ždiarska panoráma je rovnako úchvatná každý rok

Zosvištali sme na hranicu a po kontrole občianských preukazov sedíme teraz pri bufete a rozoberáme dnešný status. Tomáš si spomenul na ždiarské stúpanie a ja zasa na mierné, no nekonečné stúpanie od Tatranskej Kotliny. Ždiar sme vyšľapali celkom rýchlo. V tráve som objavil vybielenú lebku kravy. Dnes je výnimočne pekný deň. Natieram sa potretíkrát opaľovacím krémom, lebo Oskar sa nenápadne schováva poza polopriesvitné mráčiky. Takto je oveľa nebezpečnejší. Už iba pár kilometrov do Tatranskej Lomnice. Musím povedať, že na tých takmer deväťsto ľudí je žien malé precento. Vždy sa však nájde nejaký výstavný kúsok. Jeden práve z posledného ťahá predo mnou. Aspoň mi ten neuveriteľne rozťahaný posledný úsek skôr zbehne. Bohužiaľ. Jej polovička krúži okolo ako orol okolo hniezda a kazí mi obraz. Obieham ich teda s pomyslením na teplú sprchu na chatke a napredujem ďalej.

Rysuľa, sem ti říkal - ja se vrátim...

k dievčencom odvedľa sme sa už toho dňa nedopracovali

Prichádzam do kempu. Tomáš sa mi kdesi stratil. Idem teda vyzdvihnúť kľúče a batoh. Hmmm. Ešte tu teda nikto z našich nie je. Dávam si sprchu. Medzitým prichádza Tomáš so Šumim, že sedeli v bufete pri recepcii. Po nejakom čase dochádza aj Miro s Tonom. Sme kompletní, môžeme otvoriť fľašu :-) Ale kdeže! Najprv sa ideme najesť. Neradno piť na prázdny žalúdok. Ibaže by sme potom chceli grcať. A my nechceme. Nepoučiteľní smerujeme naše kroky do Koliby. Našťastie tohto roku to šlo ako po masle. Prišli sme na chatu. Padám na posteľ, že si chvíľu poležím. "Miloš, poď dolu! Nalejem", vraví Tomáš. To boli posledné slová, čo si ten večer pamätám.