Tradícia výletíku Okolo Tatier bujnie a rozkvitá
     (história akcie je len autorová fikcia a podobnosť s reálnou situáciou je čiste náhodná)

Sobota 29.mája 2004
    Včera sme ani nejako ne-po-pili ani ne-za-tan-co-vali. Dnes si ako obyčajne dáme dáku túru do blízkeho okolia. Nič extra. Chalani sa už vonku formujú výkonnú turistickú jednotku s dievčencami z Oravy. Bohužiaľ, ja len-len stíham rozlepiť oči. A to ešte chcem voľačo zahryznúť a zbaliť si batôžtek. Maroš, Monika a Jarka idú teda bez nás na autobus smerom do Lomnice. My chaoticky pobiehame po chatke a Oto sa snaží vyhútať ako sa pripojíme k trojke. Sme redy a je nás päť. So šiestym - Šumim sme sa rozlúčili pred chvíľkou. Zdrhal domov do Liptovského Mikuláša. Oto navrhuje použiť jeho doprovodné približovadlo. Tam sa však vojdeme iba šiesti. A nás je spolu s trojicou (snáď ich stihneme) na zastávke osem. Tak daváááj! Dvaja do kufra: Tono a Tomáš. Nikto ani nemukol, keď sme zo zastávky brali Maroša s holkami. O to väčšia sranda bola v Lomnici, kde obaja vyskackali z kufra asi 30 metrov od čumákujúcich mestských policajtov. Prichádzame na stanicu Tatranskej železnice a vlak sa už-už pohýňa. Ešteže sme stihli naskákať. A tu divné móresy sprievodcu. Chce 100 korunový príplatok k dvacke za kúpu lístka vo vlaku alebo tisícku pokuty. Maroš sa snaží vyjednávať a celkom úspešne. Na ďalšej zastávke musíme vystúpiť. Najlepšie na tom je to, ža ak človek pristúpi na zastávke, kde lístky nepredávajú, tak príplatok nechcú. Vivat Slovenské železnice! Naštastie nám hneď šiel bus za 11,- :-) V Smokovci na stanici na nás trúbi vlak pohýňajúci sa späť do Lomnice. Pri rušňovodičovi sa vyškiera náš sprievodca. Aj my naňho. My aspoň máme dôvod. Nebudem písať kto čúral za ktorým kríčkom, keďže nešlo o cyklistický deň. Myslím, že nasledujúci komiks postačí:

    Zvečerilo sa. (Odteraz musím dávať veľký pozor, čo pustím z úst na obrazovku :-) Sedíme v chatke a čakanie na vatru si krátime plytkými prípitkami na chate Maroša a spol. Po chvíli sa k nám pripája Mirka navrátivšia sa z Vrbového, kde chcela lebediť v termálnom bazéniku. Mali zatvorené. Všetkým sa páči jej tesné tričko. Pánboh ju obdaril ozaj obrovskými... očami. Ponúka nás nejakými cukríkami. Všetci chalani si ochtne berú, aj keď mentolové cukríky k džinu veľmi nejdú. Ale kto by odolal. Oto sa zakláňa, že nedočiahne, aby sa čo najviac naklonila ponad stôl. Všetci sme mu vďační. Potom nás všetkých privádza k slzám (od smiechu) svojim podaním príbehu z priecestia, kde sa jej kámoš dnes vysypal (to vôbec nebolo na smiech). No a svojim názorom na chlapov ma privádza plačúceho na kolená. Musím sa ísť vyvetrať. Bohužiaľ sa jej názory nedajú publikovať. Čo ešte dodať? Tak v skratke. Po vatre, kde som všetkým našim opiekol klobásky, sme sa pobrali piť na chatu. Skončili sme o tretej ráno. Teda ja som mal asi hodinovú prestávku, keď som sa chcel ísť prevetrať pred chatu a tam som na tráve zaspal. Pred treťou som sa zobudil na ukrutánsku zimu a začul dohasínajúci rozhovor zvnútra: "A ešte celkom na záver chcem povedať,... ehm... že nie všetko, čo sa zdá byť super je super, aj keď by mohlo byť super, ale nemôže, lebo by bolo potom všetko až priveľmi super..." SUPER! Poďme spať, bo zajtra (ehmmm dnes) vstávame o šiestej.