Tradícia výletíku Okolo Tatier bujnie a rozkvitá
     (história akcie je len autorová fikcia a podobnosť s reálnou situáciou je čiste náhodná)

Piatok 28.mája 2004
    Je takmer týždeň po Dubničáku. Po veľmi chladnom Dubničáku. Možno práve chlad prispel k tomu, že ma škriabe v hrdle a mám zvýšenu teplotu. Volal mi včera Oto, že je na tom rovnako a navyše je na antibiotikách. Strašné! Vari nezrušíme tohtoročné Tatry? Oto tvrdí, že nie. Bude sa vyhrievať v doprovodnom aute. Rozmýšľal som (nepýtaj sa čím), v čom je čaro tejto akcie. Prečo sa rok čo rok zídu stovky dobrovoľníkov ochotných len tak pre potešenie obísť Vysoké Tatry po jednom veľkom ovále? Ak hádaš, že kvôli pocitu zo sebaobjavovania či iným vyšším záujmom, si na omyle. Ide o jednu veľkú chlastačku. Len si to predstav: 700 potácajúcich sa bytostí medzi chatkami v kempe FICC. No dobre - tak 500. Musíš si uvedomiť, že pred 37 rokmi. bol v Nižnej ako aj na zvyšku Slovenska hlboký socializmus. Pár chlapíkov pravdepodobne sedelo v krčme a premýšľalo, prečo musia piť za svoje. No a po tom, čo sa po polnoci dopotácajú domov, vypočujú si príhovor svojej ženy, podmaznutý praskotom obohranej gramoplatne. Čo tak nasýtiť vlka, aby kozy... ehm... koza zostala celá? Poďme piť niekde ďaleko a nech to zaplatí ROH (pre mladších ROH=revolučné odborové hnutie). Ale kde? Trebárs aj na druhý koniec Tatier. Len to musíme zaobaliť nejakým pozlátkom. Musí to sledovať jeden zo šľachetných cieľov socializmu. POHYBOM KU ZDRAVIU! To je ono. Na bicykloch tam dôjdeme pred zotmením a sobotu si nechajme na vytriezvenie, aby sme sa nedeľu vládali vrátiť. Fero, ty si génius! Hor sa za športovým referentom, nech to hodí na papier.

    Prenesme sa teraz cez tých 37 jarí, keď každým rokom pribúdali ďalší a ďalší hrdinovia socializmu odhodlaní urobiť pre svoje zdravie niečo veľké dúfajúc, že im to vydrží po celý rok. O čo trpkejšie bolo zistenie, že majestátny výlet okolo Tatier nespravil tvrdšími ich svaly ale pečene. To ich ale neodradilo od toho, aby si to nevyskúšali o rok. Veď ide aj Jano z Detvy a Jožo z Košíc. Kedy ich už znova uvidím, ak nie v Tatranskej Lomnici o rok? Takto sa snažím načrtnúť dôvody, ktoré ma priviedli na semislikoch už tretí rok do Nižnej na Orave. Socializmus padol, no školáci vybavení mávatkami naďalej lemujú hradskú z Nižnej až na Suchú Horu. Stojí za to vidieť tento veľkolepý úkaz. Deťúrence načahujú ruky z chdníka, aby im po nich tľapol nejaký cyklista. Potom výskajú od radosti.Nie menšia zábava je to aj pre cyklistov samotných. Hľa, dokonca aj chlapi a ženy z fabriky vyšli na násyp koľajovej vlečky a mávajú nejakými handrami, čo schytili v behu z výrobnej haly. Šliapeme svorne s Mimrom, Tonom a Tomášom. Pred nami vidím chrbáty zo sto cyklistov a policajné auto so zapnutými majákmi. Tomáš sa obzerá na otvorenom úseku a kochá sa majestátnym pohľadom na masu bicyklov za nami. Tomáš ide tento rok prvykrát. Zverboval som ho spolu so Šumim. Ten sa však dal prehovoriť iba na prvú etapu. Aj to iba za sucha. Mal namále, lebo je zamračené, aj keď meteorológovia sa celý týždeň dušovali, že tento víkend bude istotne prvý slnečný. Vzhľadom na môj stav som naobliekaný až príliš. Na krku bodkovaná šatka a hore windstoper poistený zdola dlhou Moirou. Nos mám plný, dúfam, že to nejako prežijem. V Kamelbaku bylinkový čaj, aj keď výrobca nedoporučuje plniť rezervoár čajom. Že sa to blbo čistí. Vyskúšam. Po vreckách Septolejt a Homeogene. To všetko utesnené balíčkami papierových vreckoviek. Šumi sa ma pýtal ako fúkajú nos cyklisti. Tak mu vravím, že klasika: prst na jednu dierku a fúkni. Ibaže ja chodím zvyčajne v lese sám. Na pelotón nie som zvyknutý. Chudák Šumi si to ihneď vyskúšal. Ja som radšej vytiahol vreckovku. Ibaže bola z tých lacných Tescovských a zľahka som na nej prerazil dieru. Takže som bol tam, kde Šumi.

    Tohto roku došli zasa dievčence z Oravy s Marošom. Monika pred rokom rodila a Jarka sa nejako zabudla doma. Minulý rok bol bez nich nejaký smutnejší. Veľa frndžalice sme viezli naspäť. Chvíľu sa zastavujeme na poľskej hranici, no kvôli chladnému vetru pokračujeme ďalej na Bacówku - prvú vážnu prestávku. Čo?! Veď už máme niečo cez 35km v nohách. Nepoučiteľní odvážlivci si dávajú pohár žinčice na salaši. Nevravím, že je to zaručené preháňadlo, ale les v najbližších pár kilometroch popri ceste by vedel rozprávať o jedincoch, ktorí nie sú zvyknutí na niečo tak búrlivého a prírodného. Čaká nás mierny výšľap a potom zjazdík do Zakopaného. Jarke sa uvolnila kľuka na galuskáči. Toho roku mala sedlať nového trekového tátoša, no ľudský faktor zlyhal v časovom horizonte :-) Roztrúsené guče cyklistov sa vlečú pohodovým tempom. Tohto roku vypúšťam zo svojho repertoáru dynamické špurty do kopca. Motor mi beží na polovičný výkon a hrdlo s dutinami vraví: O.K. takto môžeš. Aj keď sa občas neudržím na uzde, Tomáš mi stále robí

Suprhíííróóóus from Zakopane sity.

to ti vravím: každá cigareta je 5km navyše. ale, no... kľúúúd.

tieň. Musím uznať, že ťahá jak drak. Sme v Zakopanom. Dávam si pierogy s bryndzou a herbatu. Chladné počasie akosi neprospieva viacerým. Tu sme zvykli píjavať pivo a nie čaj. Dvere na záchode si podalo už zo dvadsať slovákov a to všetko za 1 zlotý. Čo sme horší ako poliaci? To by bolo, aby sme ich neobabrali. Aj keď oni majú hlbšiu tradíciu. Šumi neskrýva svoje nadšenie zo Zakopaného. Aj ja som bol prvykrát prekvapený, aké štýlove trhovisko vyrástlo uprostred lesa pod Tatrami. Pomaly sa pohýňame do tiahleho stúpania. Za ním následuje krásny zjazdík do Starej Lesnej. Tu sa už začínajú z neba spúšťať prvé kvapky. Z mysle sa mi vynára čierný a mokrý obraz spred dvoch rokov. Našťastie ten tam hore zatína zuby alebo si urobil uzlík, lebo dážď sa nepustil. Zasa je pred nami kopec. Na dnes snáď najtvrdší. Ibaže to pred nimi tajím. Radšej spomínam nekonečné ale mierne stúpanie z Tatranskej Kotliny do Lomnice. Prvý rok ma to dosť položilo. Možno preto, že som šiel naplno a mokrý (niežeby som sa z toho pošťal). Teraz si len tak lebedne pedálujem k vrcholu. A je to tu. Poniektorým toto stúpanie vzalo vietor z plachát. Očividne potrebujú nové Magi. Zákruta za kotlinou a už len necelých 7 kilometrov do cieľa. "Uf! toto je to mierne stúpanie?!", vzdychá Tomáš pri pohľade na úvodný uhol asfaltu za zákrutou. "Neboj, to iba začiatok tak vyzerá", ukľudňujem ho. Dorážame do Lomnice. Tomáš je zjavne rozčarovaný a sklamaný z cyklokompjútra. 97,4km. "To musím dokrútiť na 100!", vraví rozhodne. "Poďme do kempu a tam môžeš krúžiť okolo chatky", navrhujem. Prichádzame pred recepciu a Tomáš hlási so širokým úsmevom: "99,9... 100!" No prosím. Ani to nebolelo.
    Je večer. Sadáme v kempe do štýlovej koliby ku kozubu. Úsmevy nám postupne s pribúdajúcimi minútami vädnú. Ani po pol hodine k nám nikto neprišiel po objednávku. Všetky dve čašníčky len pobiehajú a väčšinu času trávia v kuchyni. Práve jedna vybehla vonku. Za ňou sa z kuchyne vypotáca kuchár a oznamuje, že čašníčka to práve po jednom dni vzdala, ale už sa pracuje na náhradnom riešení. Celkom pekné náhradné riešenie pricupitalo k náškňmu stolu. Tomáš sa snaží nadviazať rozhovor, no jeho objekt je zjavne v zhone. Úplne, ale úplne ju Tomáš zabíja otázkou: "Slečna, ako dlho tu ešte budete pracovať?" Mám pocit, že to chudák myslel ináč ako to povedal, no náhradné riešenie už tohto večera pre náš stôl nemalo úsmev navyše.