chvi-fi-u-chvi-o-chvu
 NOVINKY   ZÁŽITKY   RADY   ŠTASTISTIKY   LAMPÁREŇ   SÁJTY 


      Ako sme sa nasucho Okolo Tatier vybrali

postrehy z prvého dňa
deň prvý
postrehy z druhého dňa
deň druhý
postrehy z tretieho dňa
deň tretí

23-25.05.2003 (Vysoké Tatry, Nižná-Zakopané-Tatranská Lomnica-Nižná)


Piatok 23.mája 2003
    Hneď musím upresniť nadpis. To nasucho je tu vo význame, že sme nezmokli, a nie že sme nemazali... Na mazanie sme boli vybavení dvoma 0.7l patrónami a jedným 0.5l pro- jektilom ginu. Ja som mal ešte čisto novú (ani raz nerajbanú) TF2-ku, ale to sem nebudem zaťahovať. Veď sme šli na tri dni a niekedy aj letné večery vedia byť sakra dlhé. Všetci štyria: Oto, Tono, Miro a ja sme sa už nevedeli dočkať večera. Bolo to spôsobené zážitkami z minulého ročníka. Hlavne slová "Bum-Bum!" vyvolávali u niektorých široké úsmevy. Až na mňa. Ja som len bezvýznamne vykrútil kútik úst...
klikni a uvidíš viac...     Od pondelka som sledoval vývoj počasia a smutnými očkami som sa snažil potlačiť tie mračná na satelitnej snímke zo strednej Európy niekam za Ural. Štvrtok už to začínalo vyzerať celkom nádejne. Vždy sa mi vynáral minuloročný obraz zo železničnej stanice v Liptovskom Mikuláši ako si tam žmýkame ponožky. Vtedy nám väčšinu trasy pršalo, miestami lialo. Predvečerom odbáčam zo severného ťahu v Kráľovanoch na Dolný Kubín. Orava ma víta teplým sychravým počasím. Malebné dedinky sú zastreté hmlou a nálada je tam, kde bola na začiatku týždňa. Prichádzam do Námestova k Otovi. Ten nie je až tak pesimisticky naladený a nad počasím iba mávne rukou: "To tu na Orave býva často. Zajtra to môže byť úplne naruby." Nakladáme štyri bájky do favoritky bez zadných sedadiel a po výbornej večeri sa ponárame do ríše snov. Snažím sa myslieť na nejakú slnečnú, exotickú krajinu...
    ...zvoní mi budík akurát, keď sa mi podarilo poslať správu vo fľaši exotickej kráske z môjho exotického ostrova na (jej) vedľajší ostrov. Výdatné raňajky. Maťa mi dokonca aj zelený čaj do fľaše pripravila, zatiaľ čo Otovi ľavou rukou tri chleby zabalila. Do Nižnej sme dorazili celkom v pohode a rýchlo. Veď je to len 20km. Pod oblúkom Corgoň sa už zhromažďovali kŕdle cyklistov (v tejto reportáži nepoužijem slovo bajkerov, lebo sa medzi tými dresmi ťažko rozlišovali). Ani tento rok sa mi nepodarilo zlanáriť nových ľudí, lebo ich odradilo tých 220km. Vôbec nezabralo objasňovanie princípov voľného výletu určeného pre všetky typy ľudí. O mnohých by ste povedali, že sa nedožijú ani polovice trate - a prešli celý okruh a ešte aj s úsmevom na tvári. Párkrat som videl túto slečnu či pani v akcii a poviem vám - klobúk dolu. Po registrácii sa obšmietame okolo štartu. Atmosféra je uvolnená. Prichádzajú zelené žabky na aute s majákom. Budú viesť pelotón bezpečne až na hranicu s Poľskom. Všade je kopec školoupovinných deciek odchytávajúcich balóny s logom akcie plnených héliom. Vyškerené potom utekajú do školy pochváliť sa rovesníkom. Tohto roku sa balónami nešetrí. Sú ich tu milióny. Presne o ôsmej je odštartované.

klikni a uvidíš viac...
Oto odstavil Maťu doma,
nemal kto ťahať :-)
klikni a uvidíš viac...
polícia: pripravená,
pionieri: -vždy pripravení!-
klikni a uvidíš viac...
Orava zažíva raz do roka
nájazd kobyliek

    V pelotóne idem opatrne. Predsa len tu je kopec úplných amatérov a po incidente z minulého roku, keď som objal koleso pri ceste odstaveného traktora, sa snažím udržiavať konštantné odstupy od okolopedalujúcich. Vtedy pre drokom Miro pribrzdil zatiaľ čo sa chlapík za ním obzeral po vtáčikoch-letáčikoch. Vrazil mu do prehadzovačky predným kolesom. Mires padol na mňa a ja zasa na spomínaný traktor. Traktorista na nás čumel "jak bager na tvardu hlinu". Zasa ten úžasný obraz 1.Mája, nostalgicky pripomínajúci časy dávno minulé. Deťúrence nastúpené pozdĺž cesty vystrkujúc nedočkavo ruku v nádeji, že im po nej tlieskne nejaký stabilnejší cyklista. Ich učiteľky vysmiate za nimi (poniektoré by som snáď tiež potľapkal...) :-) Pracujúci ľud za plotami fabrík, prípadne tí odvážnejší (Panasonic) aj pred hlavným vchodom. Jój, nezabudnuteľné. A keď si predstavím, že to takto ide rok čo rok už 36 rokov... Zanedlho sme na Poľskej hranici. Chvíľu kecáme a čakáme, kým sa uvoľní rada pri colníkovi a ideme sa opečiatkovať.


klikni a uvidíš viac...
tááák a tovar by sme mali
bez problémov v Poľsku
klikni a uvidíš viac...
klobúk dolu pred všetkými,
čo si dali žinčicu na Salaši
klikni a uvidíš viac...
dodržujte bezpečnú
vzdialenosť!

    Na poľskej strane Tatier sa s nami už premávka nemazná. Nervózni poliaci sa chcú dostať ta-tam a nezaujíma ich nejaká cyklistická akcia. Ešte že je to len periférka. Sem tam prejde auto. Po pár kilometroch sa na úzkej ceste vytvára nepreraziteľná zápcha cyklistov. To každý si chce odpočinúť na Salaši. Miestni "bačovia" ponúkajú žinčicu a oštiepky. Proste masa železa a ešte väčšia masa ľudských tvári. Poniektorí, čo dorazili prvšie už hľadajú bezpečné miesto v kríkoch, kde by zostali chvíľu sami so sebou (a žinčicou). Pokiaľ si dobre pamätám, tak bude nasledovať celkom slušný kopec. Semisliky mi ťahajú po asfalte fantasticky, tak si robím také malé súkromné časovky do kopca. Potom sa hore usadím vedľa bájku a čakám na zvyšok kompanie. Oto sa oproti minulému roku podstatne zlepšil. Schádzame do Zakopaného.
klikni a uvidíš viac...
Zakopané vôbec neznamená
zapadákov
klikni a uvidíš viac...
mesto žije z turistov
(a teraz z kobyliek)
    Prechádzame pešou zónou s hŕbou stánkov. Predávajú tu všakovaké druhy syrov a blýskajúce sa džady. Oproti kráča biely medveď. Och koľko gýčov. Uprostred toho všetkého sa vyníma historický kostolík. Sadáme znova na bájky a ťaháme to znova do kopca. Po ňom by mal nasledovať zjazdík (ako ináč - asfaltový). Chvíľu sa snažím držať pri chalanoch, no pri stúpaní ma zo sedenia začala bolieť riť a tak to rozťahujem do stúpania tak na 70% výkonu. Každú chvíľu niekoho predbieham. Po chvíli počujem za sebou približujúci sa valivý zvuk pneumatík. Obieha ma borec so štíhlymi lýtkami a copom. Za ním sú zavesení dvaja na trekoch. Ťahajú plynule, frekvenčne a bohovsky výkonne. To som potreboval. Vešiam sa za nich a ide mi lýtka roztrhnúť. "Bisťu, ale ste dobrí", prihováram sa a prehadzujeme zopár slov na konci stúpania. Rozmýšľam, či počkam na chalanov na kopci, alebo až na hraničnom prechode, ktorý je hneď pod kopcom (po 6km asfaltovom točenom zjazde). Čakám 15 minút na colnici, no potom to vzdávam. Prechádzam na slovenskú stranu do Lysej Poľany a usádzam sa k doprovodnej bordovej Brave. Po pár minútach dorazili aj chalani a hneď sa hladovo vrhli na Bravu. Tá im vozila ich batôžky. Ja som si svoj niesol celý čas na chrbte. Vážil určite cez 3kg. Škoda, že som ho doma potom nezvážil. Okrem štandardnej výbavy (sťahováky, kľúče s nitovačkou, pumpa, vetrovka do dažďa) som vzal aj foťák, lekárničku, bovden a lanko. Pre istotu. Na zjazdík do Ždiarského údolia sme si vystúpali predposledný stupáčik a už to pálime do Ždiaru. Tam náhle brzdím očarený okolitou scenériou a robím zopár panorám.


klikni a uvidíš viac...
Oto, ešte viac naľavo!
kašli na ten kamión
klikni a uvidíš viac...
vydýchať sa, obiecť niečo
teplé a poďmééé do Ždiaru
klikni a uvidíš viac...
hohoho! nejako sa mi scvrkli
nohy po tých 90km [Ždiar]

    Od Tatranskej Kotliny už len prežiť posledné 7km dlhé stúpanie, ktoré nie je ani tak náročné, ako šialene tiahle. Vkladám doň všetky zvyšné sily a udržujem 22km/h. Keby mi došli, tak ma už len niekto ten kúsok dotiahne. Večer sme čo to popili, pofilozofovali o horniakoch a dolniakoch a odkväcli do postelí.
    Je toto možné? Už ubehli dva týždne od akcie a ja sa stále seriem s prvým dňom reportáže. A furt len "vyšľapali sme kopec...", "zozjazdovali sme dolu..." a samé chobotiny. Proste nenapadne ma nič rozumné. Ešte mám iba jednu stranu a vôbec - ale vôbec sa mi to nepáči. Najsuchšia reportáž, akú som napísal. Ešte si rozmyslím, či budem písať druhý a tretí deň. Zatiaľ to nemá žiaden zmysel...


postrehy z prvého dňa
deň prvý
postrehy z druhého dňa
deň druhý
postrehy z tretieho dňa
deň tretí



Posledná úprava 25. októbra 2011 2011 11:06

Copyright © 2002-2019 Miloš Blaho. Všetky práva vyhradené.