chvi-fi-u-chvi-o-chvu
 NOVINKY   ZÁŽITKY   RADY   ŠTASTISTIKY   LAMPÁREŇ   SÁJTY 


      Horúce Fatransko-Strážovské predpeklie [B:50km]

07.06.2003 (Malá Fatra - Strážovské Vrchy, Súľov)
rozpálená súľovská panvica     Hehe, ale tie plamene ťahajú oči, čo? Takmer sa to nedá čítať :-) Na tento maratón som sa zvlášť tešil, pretože som na Súľovských skalách bol prvýkrát pred rokom v lete a bolo to bááárs pekné. Rozmýšľal som, ako tam pôjdem, aby som čo najviac ušetril. Začínam mať bližšie neurčený pocit, že ma tie maratóny finančne vyciciavajú. Teda lepšie povedané, moju nie najlepšiu finančnú situáciu (mimochodoim spôsobenú častými návštevami východných častí Slovenska) pripisujem maratónom. To som teda dopadol... fuj. Nakoniec sme sa dohodli s Ľubom, že puojdeme jeho Belazom s priemerkou 13l/100km. Ale len pod podmienkou, že sa bude krotiť. Pekne pomaličky 130km/h. Po šialených prepočtoch sme sa zhodli na čase odchodu z Blavy o 7:00 ráno. Do 8:40 tam musíme byť aj keby holé cigánčata padali. Kecáme o autách, servisoch a sem tam aj o bájkoch a pomaly postupujeme diaľnicou smerom na Žilinu. Pri Ilave, začína byť Ľubo nervózny. Je 8:15. "8:40 budeme v Súľove", vravím rozhodne, aby som ho upokojil.
klikni a uvidíš viac...
trojica stovkárov
pod vedením Sergeja
Stihli sme to. Ibaže sme netušili, čo bude pri prezentácii. Dohadujeme sa na stratégii. Ľubo sa ide prezentovať na stovku a ja zatiaľ počkám pri bájkoch. Po chvíli ma to čakanie omrzelo. Harvestujem Ľubove dva a svoj jeden kompjuter z bájku a poberám sa na obecný úrad. Vravím si, že by bolo dobre stáť vo svojej päťdesiatkovej rade, kým si Ľubo vystojí svoju. Hohohóóó. Moja rada sa kľukatí ako had takmer až ku dverám. Vyzerám Ľuba, no ten nikde. Za päť minút štartuje. Čo bláznia? Nejako sa im to vymyká spod kontroly. Idem kuknúť von. Ľubo vo vytŕžení pripevňuje štartovné číslo. Naťahujem k nemu ruku s kompjutrami. Simuluje hlboký výdych úľavy, ale je príliš napätý, aby to znelo presvedčivo. Odprevádzam ho na štart, kde už nervózne zviera gripy zo 90 bájkerov. Špekulujeme ako uchytiť čip na rám. Odčítavajú štart. Nakoniec si ho Ľubo pricapuje na členok... ááá už šľape.
     Utekám rýchlo do šóru. To snaď nie je možné. Žiadna zmena pri prezentácii. Poslušne stojím v rade a sledujem, kde to vlastne viazne. Chlapík diktuje dievčinke rodné číslo, adresu... No počkať-počkať. Nepovedalo sa, že v deň pretekov sa už nebude dať prihlasovať? A ešte tá holka ako keby prvýkrát včera videla kompjúter. Klik... klik.. . klik. Pena zlosti mi už tečie cez všetky telesné otvory. Vynechám ďalších 45 minút. Dostal som sa na rad. Pretiekol som a povedal som im, čo si myslím. Prečo nespravia pre tých frajerov napudrovaných, čo prídu ráno k registrácii zvlášť radu. Nech si tam stoja trebárs aj do večera. Môj štart sa od Ľubovho veľmi neodlišoval.

klikni a uvidíš viac...
takže prvá, druhá helma zľava,
v siedmom šóre - modrý dres
klikni a uvidíš viac...
a tá skala tu bude stáť,
aj keď sa my už pominieme
klikni a uvidíš viac...
ááách... ešte si dám jeden jonťák
a kašlem na druhé kolečko

    Z námestíčka nás nahnali po úzkej asfaltke na vykosený pás poľa a potom hore lesno-poľnou cestou do prvého stúpania. Nikdy som nemal problémy s pomalšími na trati, ale tentoraz hej. V pohode by som to vyšľapal, aj keď to bolo kĺzke a plné koreňov, ale dvakrát sa mi chlapík zložil pred kolesami a musel som zoskočiť. Ešteže mi zostalo trocha adrenalínu v krvi z prezentácie a mohol som svižne naskočiť a pokračovať. Po pár kilometroch som bol už v pohode a stíhal sledovať aj okolité skaly. No už by mohla byť aj nejaká občerstvovačka. Prepínam kompjúter na vzdialenosť a ľaľa ho... že 10.2km. Zasa mi vypadáva. Pýtam sa teda vedľaťahajúceho bájkera, koľko už máme za sebou. Že desať. Fúha, tak to bude mastný maratón. Strašne veľa úsekov je otvorených a slnko dnes páli ako divé. Parím sa v drese, ale zhodiť sa ho neodvážim. Čo by mohlo byť horšie než úpal na maratóne. Vychádzame na šíru lúku. Hore ňou sa kľukatí dlhý had maratóncov. Odhadujem tak 80. Keď prirátam odtrhnutú špičku pretekov, takých 20. Teda môžem byť taký stý. No zatiaľ je to môj štandard. Prekvapuje ma aj množstvo asfaltových úsekov medzi dedinami. Mám pocit, že tu nie som celkom správne. Čo som žiletkár?
    V jednej dedine mi vytiahla kútiky úst partia adolescentov s pokrievkami na hrnce a všakovakými inštrumentami vyrábajúcimi hrozný randál. Zdravím ich pokrikom: "He-héééj!!!", na plné hrdlo. Jóóój, toto ma vie vždy potešiť. Na výlete Okolo Tatier som bol takouto účasťou pozbudzovačov priam očarený. Vchádzam do lesa už po neviemkoľkýkrát a mierne stúpam. Po chvíli mi stojí v ceste chlapík s červenou zástavkou a ukazuje vľavo. Tam bude zjazd, vravím si a stáčam to: "Šííít!!!" Nehorázny padák. Zadok tlačím za sedlo a snažím sa sústrediť. Najprv ma napadlo, že či tí organizátori nemajú žiadnu zodpovednosť, no potom sa mi to normálne zapáčilo. Akurát, že padák skončil tak rýchlo ako sa aj zjavil. Fňuk, fňuk...
    V dedine do mňa 6-ročné dievčatko hádže kamienky. Jej mamička sa vyškiera opodiaľ. No čo. Každý poňal maratón po svojom. Prechádzam okolo chlapíka zvárajúceho niečo na torze žigulíka. Zistil som zaujímavú vec, že s bájkerskými okuliarami by som zvárať nemohol. Ešte desať minút mi cestu ukazuje veľká žeravá guľa. Stúpam lúkou na Lietavský hrad.
klikni a uvidíš viac...
pod Lietavským hradom
sa plazí neobvyklý hadík
Obchádzam nejakú bájkerku v drese. Bol to namieru ušitý dres. Také oversájzy sa v konfekcii nepredávajú. Takže sa už pripojila krátka trasa. Hore lúkou tlačím. Bože to je hic. Zasa chvíľu ťahám. Obieha ma chlapík, čo práve tlačí. Zoskakujem z bájku a tlačiac obieham na oplátku štyroch. Nepýtajte sa ma koľký stupák už ťaham. Už to nevnímam. Len pokorne pedalujem. Vo výjazdoch občas cítim ako mi miká nohou nazbieraná energia, tak ju využívam a predbieham neodpustiteľným tempom zo dvoch-troch. Po krátkej chvíli, keď energia došla ma zasa oni kliďánko nechávajú za sebou. Hmm, aspoň na zahnanie nudy je to dobré.
    V n-tej dedine na zákrute skandujú puberťáčky zborovo: "Šťastnú cestu, bez defektu!" V akom spevníku už len toto vyhrabali?! Už hodnú chvíľu sa ťaháme s jedným týpkom. Vyzerá starší, ale na maratóne všetkým difoultne tykám. "Ale nám topia, čo? Čo to vraveli vzadu, že už len posledný kopec", snažím sa komunikovať. "Hej, 5km pred cieľom by mal byť", upresňuje dotmava opálený chlapík. Keď budem mať toľko čo on, tiež by som chcel mať takú kondičku. Tak, už mám za sebou posledný kopec. Juchuchu. No ale ten zjazdík do Súľova nevyzerá najrýchlejšie. Každú chvíľu skáčem cez nejaký koreň. A vôbec majú to tu nejaké rozbité. Aspoň to mohli zrovnať nejakým buldozérom a vysypať pieskom :-) ako to minulého roku vymysleli v Blave nejakí experti na červenej z Kamzíka. Myslím, že ľudia pri moci by sa nemali pokúšať o akýkoľvek šport, lebo potom chcú všetko naráz a dopadne to takto nejako. V dedine ma dobieha opálený týpek a posledný meter pridáva, aby sme prešli cez cieľovú slučku naráz. Podarilo sa. Komentátor hrdo upresňuje, že elektronika nepozná pojem "súčasne" a že jeden musí byť prvší. Je mi to úplne jedno. Zastavujem a týpek sa naťahuje, aby mi podal ruku. Ibaže pritom zabudol na SPD-čka. Len-len že stihol vypnúť, aj to bol už zavesený na mne. Okolostojací sa vďačne smejú.

klikni a uvidíš viac...
do cieľa prichádzame s Ľubom
z Bardejova (51 rokov) naráz
klikni a uvidíš viac...
to rameno nie je
robené vo Photo Shope
klikni a uvidíš viac...
čo myslíš, aké budú prvé slová
Pažiho v cieli? že: @%^$*

    Zisťujem, že za lístky sa nedá dostať kofola - iba pivo a namiesto špagiet či klobások je kurča. Nóóó to nie je najhorší nápad. Atmosféra v cieli je výborná. Všetci sa bavia či už na hopsajúcom Spejsmenovi s čínskym tetovaním na chrbte alebo na sebe samých. Ináč Spejsmen sa mi celkom páčil - teda to jeho hopsanie na prednom kolese po streche pikapa. Tak sme teda čakali ďalších známych, pojedali kurča, hodnotili baby a hlavne čakali na tombolu. Organizátori vymysleli diplomy s výsledným časom a neviemčím. Mysľou mi preblesli spomienky na pioniersky tábor, kde som pred rokmi dostal diplom za pokus o stojacie ponožky. Prišiel Ľubo. Podávam mu ruku a blahoželám k absolvovaniu stovky. Nechápavo ku mne vystrkuje ruku. "No čo sa divíš", vravím, "ja by som to v takom pekle nezvládol." Aha tam je Sergej. Tiež sa dal na dve kolečka. Vraj mu slnko vypálilo na lebeň vetracie otvory z prilby. No všetci schytali nejaký ten ornament. Či už od rukavíc, trička, ponožiek pulzmetra a tak... Tombolu zasa vylosovali plus mínus jedno číslo okolo môjho. Dokonca pipi gril venoval 6 grilovaných kurčiat. :-) Jeden chudák dostal takmer epileptický záchvat, keď počul ako vylosovali jeho číslo. Vrazil do mňa v behu, ako keby mu auto vykrádali. Ak opomeniem raňajšie rozčúlenie, tak to bol celkom úspešný maratón. Iný ako ostatné. Kľudne by som si to zopakoval o rok.

profil trate maratónu z Ľubovho CicloSport HAC4+


Údaje z cyklokompjútra:
[vzdialenosť 50km čistý čas 3:15:04 maximálna rýchlosť 58km/h priemerka 15.4km/h
prevýšenie 1350m]



Posledná úprava 25. októbra 2011 2011 11:06

Copyright © 2002-2019 Miloš Blaho. Všetky práva vyhradené.