Vyvolávač dažďa v Banskej Štiavnici [M3:60km]

    Toľko som sa už napočúval o Banskoštiavnickom maratóne, až som tohto roku neodolal. Počul som o stúpaniach, čo tlačil aj Oprenčák, dokonca aj o kamenistých zjazdoch, čo poniektorí tlačili tiež. Počul som o nádherných kopcoch v okolí. Počul som o neskutočnom sebazaprení pri prechode cieľovou rovinou do druhého kola. Počul som o mnohých, ktorí to práve v tomto mieste psychicky nezvládli a odstavili bájk pri prvom pokriku: "Vykašli sa na to, poď si dať pivo!". Počul som skrátka veľa, no neverím ani polovici. Ľudia toho zvyknú natárať. Paži a Ivan už boli na tomto maratóne, takže poznajú aj trasu aj cestu do Banskej Štiavnice. Teraz si hovejú na zadných sedadlách stískajúc medzi kolenami sedlo a blatník, ktoré už nevošli do kufra k môjmu bájku a ostatným pakšamentom. Zo strechy vytŕčajú ďalšie tri bájky. Tretí je Ľubov. Ten zasa rozoberá teóriu brzdových špalíkov. Každú štvrťhodinu si zrovnávam pohľad s Pažim, aby som sa uistil, že nie som sám v tomto aute, kto nerozumie teórii brutálnych technológií okolo bájkov. Krátky úsmev na našich tvárach znamená: 'Áno aj ja nerozumiem.'

Gremlin sa do Štiavnice prezliekol za ovečku

Prechádzame najdlhšou dedinou Slovenska. Hodruša-Hámre je ozaj jedinečná dedina. Neviem si predstaviť, že by som býval na dolnom konci a krčma by bola na hornom. To by som mal bájkom desať kilometrov tam a desať naspäť. Domov by som pekne zozjazdoval, pričom by som zo trikrát námatkovo skontroloval hĺbku priekopy pri ceste. Dnes necítim žiaden predštartovný stres. Možno preto, že je piatok. Zvyčajne dochádzam ráno pred maratónom. Možno budem mať aj chvíľu času na kontrolu bájku. Včera som vymenil... (začiatočníci nepočúvajte) kazetu a reťaz. Očakávam nejaký problém. Porušiť jedno zo základných pravidiel účasti na maratóne sa nevypláca. A to znie: "Nikdy nemeň nič na bájku bez toho, aby si si to aspoň týždeň pred pretekami zabehal!" Veľké plagáty so šípkami nás smerujú v meste do centra pretekov. Tu už vo veľkom premietajú zábery z minulých ročníkov na veľkom plátne. Celé to podlieva Prodigy. Pozerám na zábery zo zjazdu a slintám. Super, tešíme sa všetci. Nejaký borec v rozhovore do kamery priznáva, že ročne najazdí tak 10.000km na horáku a 30.000km na cesťáku. Ukazovákom si dovieram padnutú sánku a idem sa zložiť do neďalekého inťáku.

chalani akoby zabudli, že tu budú krúžiť štyri kolá

Na prezentácii sa pýtame, kde by sa dalo v meste najesť. Navigujú nás do penzióna na Vŕšku. Tam si sadáme k pivu a čakáme na jedlo. Nejako im to dlho trvá. Šikovná, dlhonohá, usmievavá obsluha sa všetkými silami snaží zatlačiť únavu a zúfalstvo späť do seba: "Vy patríte tiež medzi tých cyklistov?" Postupne zisťujeme, že tu vlastne dojedáme zvyšky, lebo toľko ľudí ako tu bolo dnes bajkerov iste nepamätajú od volieb v deväťdesiatomštvrtom. Palacinky majú už iba bez čokolády a cestoviny už len na jednu porciu. Nakoniec nazberali cestoviny z dresu aj na druhú porciu, takže som mal svoju dávku uhľohydrátov kopletnú. Dohazovačka z prezentácie by si mohla za menšiu úplatu vypýtať nabudúce kontakty aj na viac podnikov v okolí. Po návrate na izbu líham do postele a lícom pritisnutým k vidle objímajúc kotúčovku sladko zaspávam pri omamnej vôni GT-85. Sníva sa mi ako sa rútim kolmým kamenistým zjazdom ponad hlavy dolukopcom tlačiacich bajkerov. Všetci dvíhajú hlavy tieniac si pritom rukou slnko a s otvorenými ústami pozerajú kam ten blázon letí... už sa blížim k zemi a dosadám mäk-ko-ko... aúúú. Na pravom rebre ma tlačí držiak na fľašu a pod stehnom cítim špice. Zberám sa z bájku v uličke medzi posteľami a podruhykrát sa snažím uložiť do postele a zaspať...

    Je ráno. Vonku to chválabohu vyzerá dobre. Už je pol ôsmej a Ľuboš sa práve zberá z postele. "Stíhaš?", pýtam sa. Prikyvuje, že hej, tak sa viac nestarám. Natieram si rožky lekvárom a tlačím pomaly do hlavy. Štartujem síce až o desiatej, ale o pol hodiny by som sa rád pozrel na štart dlhej trate. Ľuboš naťahujúc gate odhrýza zo suchého rožka. Neviem, či mu to chutí, ale isto to má kaloricky zrátané :-) Na štarte už obsmŕda kopec ľudí. Je tu aj Sergej. Predvádza nový trend regulácie výkonu takzvaným pribrzďovaným kolesom. Celý vtip spočíva v tom, že si deň pred maratónom vymeníš doštičky na kotúčovkach za nové a potom sa snažíš uveriť skutočnosti, že oni sa po desiatich kilometroch rozjazdia. Všetci z partie však vyzerajú v pohode. Až na Ľuboša, ktorý musí chvíľami znášať neuctivé poznámky všetkých, čo ho aspoň trocha poznajú. Ide o jeho účasť na tomto maratóne. V podstate je chudák. Nemôže zato, ale kde sa objaví tam leje. Aby som to skrátil. Dlháni odštartovali so všetkou poctou a požehnaním. Konvoj uzavrel ako inak Sergej. Preferuje teóriu čistej cesty. Tak sa poberám naspäť na izbu po bájk. Ešte chvíľu kecáme s Ivanom a Pažim a vzápätí stojíme asi v polovici štartovného poľa. Blíži sa desiata a niektorí dlháni majú za sebou prieskumné, prvé kolo. S veľkým nadšením všetci vítajú Stanku, prvú ženu, ktorá to stihla do dvoch hodín. Dokonca aj ďalšia žena to tesne stíha pred desiatou. Tá šíri medzi nastúpenými na štarte poplašné správy o kopci blata v prvej časti preteku. Je mi to divné, lebo vyzerá sucho. A aj ostatní nevyzerejú, žeby sa váľali v bahne. Každopádne som si mohol vziať blatník. No teraz už niet čo rozmýšľať. Sme odštartovaní. Zápcha je v úvode riadna. Dolu miernym asfaltom musím brzdiť. Óóó moje úbohé brzdové doštičky... čoho ste sa to dožili? Také poníženie. Hore lúkou sa konvoj bajkerov už riadne rozťahal. Vytvoril nádherne farebného obrovitého hada kĺzajuceho sa hore lúkou. Zosadám z bájku aby som tú nádheru vyfotil a už počujem Ivana zozadu: "No čo je - čo je? Veď sme sa ešte ani nezahriali." "Nevládzem!", odpovedám :-) Jedna okoloťahajúca holka si ma prebehla odmeraným pohľadom. Balím foťák a sadám na bájk. Predbieham zopár bajkerov až kým nedobehnem Ivana. Motáme sa pomedzi drobné mláčky, ktoré sa každopádne dajú obísť. Vpredu ma brzdia nejakí týpkovia, ale nevenujem tomu nejakú extra pozornosť. Nasleduje mierny zjazdík a zopár ich obieham.

    Dostávame sa na hlavné stúpanie. Malo by trvať 9 km. Slnko páli ostošesť. Asi som mal ráno posluchnúť Pažiho a nebrať si pod dres Stormové tielko. Aspoň nezamrznem, povzbudzujem sa a rozopínam si dres. Vyjazdená stredná píla sa zahryzáva do novej reťaze a strháva ju zo sebou. Vzápätí ju však pustí, takže mi to nepspôsobuje problémy. Vyrába iba znervózňujúci šelest. Ešteže to tak dopadlo. Hneď budúci týždeň ju musím vymeniť. Stále krútim horekopcom. Zrazu mi je niečo divné. Veď vôbec nepočujem svoj dych. Ja sa flákam! Tak skúsme, akú mám rezervu. Aspoň na chvíľu vyskúšam plný výkon. Len aby som srdce trocha pošteklil. Ohohohóóó, to je parádička. Predbieham asi piatich-šiestich bajkerov vrátane Ivana dosť odvážnym a provokatívnym tempom. Vybiehame všetci na asfaltku, aby sme ju vzápätí opustili. Značenie upozorňuje na občerstvovačku. Tak skoro? Rozmýšľam, že na pretek ako je tento vôbec nepotrebujem vodu v kamelbaku. Fľaša by stačila. A nemusel by som ťahať dve kilá na chrbte. Na občerstvovačke sa ma Ivan pýta, čo som to predvádzal v tom stúpaní. "No skúšal som, čo to dá", vravím mu. Dopíjame jonťák a nasadáme na bájky. Po chvíli dobiehame Ľuba, ktorý sa už morduje s druhým kolom. Pohodovým tempom ho obklopujeme z oboch strán. Snažím sa z vtipu použiť metódu rozkladu morálky súpera: "No nejako sa flákaš. Nezdá sa ti? Ako to spravíme, Ivan? Počkáme ho na druhej občerstvovačke?" Bohužiaľ je Ľubo odolný. "To čo máte za sebou je iba neškodný čajíček. Ten ozajstný bájkersky lektvar ešte len príde", snaží sa nás zastrašiť. Mali by sme mu veriť. Po prvom kole má prehľad. Ja poznám kúsky trasy len zo včerajšieho sna. Už je to tu. Prvý úsek, ktorý je treba tlačiť. Teda asi treba. Všetci tlačia. Ach... presne ako to poznám z rozprávania. Zosadám teda a pokorne tlačím. "To je ale kopčusko!", snažím sa prihovoriť okolotlačiacemu z kategórie seniori. Úsmev mi zľahka mizne pri pohľade na jeho veľavravnú tvár. Vraví (jeho tvár) asi toto:'Nesnaž sa byť komunikatívny, mladý! Ja si tlačím svoj bájk, ty si tlač tiež svoj. Sme

už sa rúti živel - Paži... tóóóč ...čo robíš??? brzdííí...

najrýchlejší úsek trate: prejazd popri verejnom hnojisku

tu, aby sme makali a nie tárali ako nejaké ukecané ženské. Konieckoncov... ani ti nevládzem odpovedať.' Tak presne to vravel jeho pohľad, načo som sklopil aj ja svoj do hliny a mĺčky tlačil ďalej. Zarovno s mojim pohľadom sa ocitli tretry chlapíka čo tlačil predomnou. Chvíľami mu podkĺzali na skalkách. Želal som si koniec tohto utrpenia. Nemyslím smrť, myslím vrchol kopca. Dočkal som sa. Ako odmena následoval nádherný výhľad na Banskú Štiavnicu v plnej kráse. No ako v správnom SM salóne, táto slasť netrvala dlho. Zasa tlačím bájk kdesi do neba. Naviac ma znérvózňuje pupkatý ujo s rukami vbok, postávajúci uprostred tej najsamlepšejšej naklonenej roviny. Iba tam tak mĺčky stál a z jeho pohľadu by sa dalo tiež čítať ako z detskej knihy. V tomto prípade sa radšej zdržím opisu :-) Každopádne je mi už dobre. Fičím si dolu parádnym zjazdíkom. Paži pofičí za mnou. Spravím mu nejaký pikčr, nech má spomienku. A hlavne nech to nevyzerá, že furt len tlačíme. Dodrncali sme až k druhej občerstvovačke. Šupnem do seba jeden jonťák a pálim ďalej. Nejako sa zbierajú mraky. Keby to boli len tak voľajaké biele mráčiky nebol by som proti, ale toto nevyzerá dobre. Ten Ľubo ozaj priťahuje dážď na maratóny. Pred Horalom mu musím osobne ublížiť, aby som ho tam nevidel. Aha, Kalvária je už celkom blízko. Fú, čože? Oslavujú príchod prvého stovkára do cieľa, či čo to bola za salva? Ajajaj, to hrmí! Normálne regulérne hrmí. A obloha je už dočista čierna... a je strašne sparno. Ako pred poriadnou búrkou. Zjazdujem asfaltkou do Štiavnice a prechádzam cieľom. Medzičas dve hodiny. V stúpani na lúke dobieham Ľuba. "Tááák už pŕŕŕš!!! Pŕŕŕš, počujéééš...", vykrikuje ako nejaký stredoveký čarodej smerom k oblohe. Míňam ho a to veľmi rýchlo. Myslím že v jeho blízkosti je veľké riziko úrazu bleskom. Stále neprší. Už mám za sebou celé stúpanie druhého kola. Stále neprší. Na občerstvovačke ani nemám chuť piť. Mierne sa ochladilo a je zamračené. Dobre, že som si vzal Storma pod dres.

počuj Rysuľa! poďme domov cítim vo vzduchu, že bude liať

pozri na nich, ako sa tam tlačia pod plachtou. krúpy im nevoňajú

A je to tu. Počujem sem tam niečo šuchnúť do trávy. To musia byť veľmi veľké kvapky. Alebo to budú... to snáď nie... krúpy. Schovávam sa pod prístrešok občerstvovačky. To isté robia aj všetci príchodivší bajkeri. Po chvíli je nás pod stanom tucet. Vôkol je ukrutná prietrž. V tráve vrstva ľadových krúp. Vedľa mňa stojí Paži a Citrón si pýta cigaretu od bajkera, čo si už stihol zapáliť. Chlapík s kamerou našiel úkryt v kabíne multikáry a škodoradostne nás filmuje ako tam drepíme pod plachtou. Dážď naberá na kadencii. Prichádza Ľubo. Pije jonťák a pokračuje ďalej. Stretáva sa s nachápavými, no mlčanlivými pohľadmi prítomných. Po pätnástich minútach dážď ustáva. S Pažim sme sa rozhodli, že pokračujeme ďalej. Minimálne polovica prítomných to vzdáva. Po chvíli som kompletne premočený a po ďalšej chvíli sa mi premočené veci ohriali na telesnú teplotu a je zasa všetko fajn. V podstate je dobre, že spŕchlo. Aspoň nepečie Oskar. Idem chvíľu za nadavajúcim bajkerom: "Ja to možem osrať... takú robotu! Aj tak mám už v tretrách mokro!" A púšťa sa rovno cez stred hnedej mláky. Nejako neodhadol možnú hĺbku a už z neho vidno iba hornú polku bájku. Mláka mu siaha po náboje kolies. Ale ustál to :-) Ja ju pekne obchádzam sprava. Snažím sa mu vzdialiť čo najskôr. Ešte by ma nakazil, pesimista jeden. Prebieha ma zopár dlháňov (rozumej dlhá trať - nie výška). Tí nevyzerajú, že by boli demotivovaní. Zastavujem ešte na zopár vyhliadnutých miestach z prvého kola a robím panorámy. Ibaže už to s tými dramatickými mrakmi nie je ono.

    Po mokrých kamenistých zjazdoch idem oveľa opatrnejšie ako v prvom kole. Snažím sa utrieť si okuliare niečím suchým. Nedarí sa. Vytrvalo napredujem k druhej občerstvovačke. Tam snáď niečo suché bude. Nevidím cez ne ani prd. Zato môžem rýchlejšie do zjazdov. Čo nevidím, toho sa nebojím! Pri druhej občerstvovačke je už takmer sucho. Nechápu, ako som sa mohol takto zabrýzgať blatom a ľutujú, že neboli na prvej občerstvovačke. Škodoradosť - najväčšia radosť. Odrazu mi poza chrbát prefičí nenormálnou rýchlosťou nejaký dlháň. Chlapík, čo takmer nestihol za ním natočiť kameru komentuje: "Ten už išiel posledné kolo." 'No spánombohom', vravím si, 'hlavne sa niekde nevyj... Kto bude potom tvojim deťom rozprávať historky o superbájkerovi?' Pri výjazde na asfaltku pri Belianskom jazere ma brzdí smerovčík a čosí na mňa kričí. Sú tu policajti a všakovaké autá náhodne porozmiestňované po ceste. Niečo sa tu stalo a nebolo to nič príjemné. Dobieham Pažiho asi päť kilometrov pred cieľom. Ták a teraz na plné pecky. Dávam do toho všetko. Nech si trocha aj zapretekám. Dobieham červenočierneho, ktorý bol pred chvíľou ešte v diaľke. Už len zjazd asfaltkou a som v cieli. Mrkám na čas, no nič mi to nevraví.

tu by mal sedieť rozhodca. vidno takmer celú trať... ibaže nie voľným okom

úúú, ešte furt mi brní v hlave. to bol nápad ísť na pevnej vidle

Ivan sa čuduje, kde som bol doteraz. Paži prišiel 6 minút po mne. Ľubo dve hodiny. Dokonca sme mu museli vyzdvihnúť špagety vopred, lebo by odišiel nalačno. Apropó - špagety boli vynikajúce. Časomiera čakala už iba za nim. Ale došiel. Aj hydrant k hadiciam mu odstavili. To som mu vybavil. Zbalili sme všetko do auta. Zostal nám už iba Ľubo. Ležal bezvládny na internátnej posteli. Sergej to taktiež po tej búrke vzdal. Doma pozerám do výsledkov a všimol som si jednu zaujímavú vec. V mužských kategóriach vzdalo kopec borcov. No v ženskej len jedna. Ženy vydržia viac! Banská Štiavnica spĺnila všetky moje očakávania. Ozaj je to presne taký maratón, aké sa o ňom šíria chýry. Či už prikrášlené alebo nie.