chvi-fi-u-chvi-o-chvu
 NOVINKY   ZÁŽITKY   RADY   ŠTASTISTIKY   LAMPÁREŇ   SÁJTY 


      Zložitý nadpis pre jarný okruh

03.05.2003 (Volovské Vrchy, Košice-Jahodná-Idčianske sedlo-Ružín-Vysoký Vrch-Košice)
    Neubehli ani dva týždne a znova som sa ocitol na kopcoch v okolí Košíc s mojim tunajším bajkerským vodcom - Romanom. Tentoraz vybral zo svojho repertoáru niečo mierne cez sedemdesiat kilometrov dlhý okruh po okolí. O desiatej čakám Romana na Čermeli stláčajúc palcom predný plášť. Hmmm, asi ho trocha dotlačím vzduchom, nech nechytím defekt. Pri fúkaní som si spomenul, že mám od Ivana dušu s upravovaným skráteným dzindzíkom na ventilku. Neskoro. Odisťujem pumpu a duša vypľúva so sykotom všetok mnou pracne natlakovaný vzduch. Ventilok je niekde v duši a dzindzík v tráve. V tom momente muselo Ivanom v Trnave silno šklbnúť, lebo som ho preklial štyri generácie späť. Tak mi nezostalo nič, než vymeniť rezervnú dušu. Aspoň si nemusím ohrýzať nechty, kým dôjde Roman. Vyrážame spoza Šusterovho domu notoricky známou trasou cez Bankov na Jahodnú. Na Bankove sa za nami zavesila partia adolescentov na čele so sympatickým (mal Author Traction a ladil do červeno-čierna ako ja) žilovatým anorektikom. No, vyzeral tak na 40kg aj s bájkom. Takí vedia na maratónoch potrápiť. V stúpaní nás trhli a vo mne sa zopli spínače pomsty a súťaže. Rozkrútil som to, no ani za Romanovej podpory na pravom krídle som nemal na červeno-čierneho. Dokázal som len horko-ťažko udržať ostatných mlaďasov za sebou. Roman s prehľadom pripomenul žilovatému pred koncom stúpania, že váha nie je všetko. Bolo fajne horúco, miestami až nezdravo vlhko. Oscara sme videli zriedka, ale o to intenzívnejšie. Už som sa celkom tešil na studničku pri Lajoške. Oblievajúc tvár chladnou vodou, uvedomujem si príjemnú skutočnosť, že štreku z Čermeľa na Lajošku som prvýkrát vyšiel bez prestávky. Hmmm. Pri tejto myšlienke som hneď aj zabudol na partiu piknikujúcich ceperov uškrňajúcich sa smerom ku mne. Pri posledných metroch k studničke som si totiž nevšimol previsajúce lano od vleku a vrazil som doň helmou. Cha-cha. Roman ma teoreticky pripravuje na drsný zjazd do Opátky. To ale ešte musíme zvládnuť Kótu 1054. Je tam pekný výhľad na Kojšovú Hoľu a zatiaľ som si 300 metrovú zachádzku k stožiaru s anténami ešte neodpustil ani raz. K zjazdu do Opátky len dve slová: Eňo-ňuňo! V Opátke nás prekvapila lúka pri potoku obsypaná obrovským Záružlím a malebná dedinka so štýlovými domčekami a kadibudkami. Takmer ako zjazd do Hačavy zo Zádielskej planiny. Takmer.

klikni a uvidíš viac...
Lajoška - útočisko bájkerov
a zopár vytrvalých ceperov
klikni a uvidíš viac...
ale som sa naaranžoval :-)
[v pozadí Kojšová hoľa]
klikni a uvidíš viac...
trocha jarnej romantiky -
Záružlie Močiarne

    Sfrčali sme po rozbitej asfaltke až k mostu cez Ružín, kadiaľ ide hlavná cesta z Košíc do Krompách. Za mostom vľavo a lokálnou asfaltkou ponad breh Ružína. Pod skalou, s dobrým výhľadom na priehradu má Ružín hĺbku až 35m. Po chvíli sme došli až k priehradnému múru. Posledný úsek sme si skrátili žltou, ktorú zatiaľ ani Roman neokúsil. Bol to celkom dobrý ťah, lebo po absolvovaní slalomu chodníčkami na neveľkej lúke sme sa dostali k technickému úseku a trialovali sme chodníkom zasekaným v skale nad priehradou. Podľa sračiek tadiaľ zháňajú ovce z lúky do košiara pri Malej Lodine, ktorý sa nám vynoril z obzoru hneď po absolvovaní náučného chodníka v skalách.

klikni a uvidíš viac...
hej, na Ružíne... čo? či prší?
ešte nie, ale mračí sa...
klikni a uvidíš viac...
-starec- a Sivec
klikni a uvidíš viac...
no poďme, poďme!
už začína aj hrmieť...

    A potom to prišlo. "Už iba jedno stúpanie na Vysoký Vrch a potom 17 kilometrov prevažne dolu po hrebeni", utešuje ma Roman. To "jedno stúpanie" bolo v dĺžke 10km. Neviem prečo som počas výstupu myslel na Kráľovú Hoľu. Ozaj neviem prečo. Veď to bola malina. Pre Romana - nie pre mňa. Mal som hore pod Sivcom dosť. Ozaj dosť. Moje nohy a zopár nervových buniek v šedej mozgovej kôre malo dosť. Nejako som si ten zjazd po hrebeni potom ani nevychutnal. Bol teda dosť zvlnený a ja som nemal síl, aby som to rozbombil dolu a využil kinetickú energiu na pohyb hore. Ja som si to jednoducho pomaličky vyšľapal. Pripadalo mi to také... také... čistejšie... - riadna konina. Ale iná výhovorka ma nenapadla :-) Popri Kavečianskej ZOO sme sa zošúpli až ku kavečianským vlekom. To už bolo lepšie. A príjemnejšie. Proste nádherný zjazdík.

klikni a uvidíš viac...
priehradný múr a elektráreň
s -úžasnou- maľbou VAW :-)
klikni a uvidíš viac...
tam zdola... chhhh... 10km
ch... glk... fúúú
klikni a uvidíš viac...
estetický pohľad na Kavečany
a Košice pod mrakom

    A aby som dokonale zabudol na ten krutý stúpak Veľkým Ružinkom, tak na záver prišiel zjazdík poľnou cestou popri záhradkách až ku Baránkovi v Čermeli. Vždy ma fascinoval ten pocit, keď letím okolo ľudí uhýbajúcich na kraj cesty či chodníčka. Na povrchu, na ktorom by autom nikto nemal šancu, som bol v danej chvíli na danom mieste ten najrýchlejší tvor (Roman sa neráta ;-/). Žiadne spaľovnie benzínu. Proste iba sila jedného poníka. (To minule vyrátal kámoš, že v stúpaní mám výkon 0.34kW = pol koňa = 1 poník) A stratil som z rozpadajúcej sa kapsičky montážne kľúče. Ešteže to neboli kľúče od bytu.

Údaje z cyklokompjútra:
[vzdialenosť 73km čistý čas 5:19:20 maximálna rýchlosť 66km/h priemerka 13.7km/h]



Posledná úprava 25. októbra 2011 2011 11:06

Copyright © 2002-2019 Miloš Blaho. Všetky práva vyhradené.