Nočné bájkovanie (lydlbit stréndž)

Hneď na úvod musím upozorniť, že toto nebol môj nápad. Všetko to spískal Ľubo. Niežeby som chcel celé toto bláznovstvo hodiť na neho. Práve naopak. Sebe by som mal obiť hlavu o stenu, že ma to skôr nenapadlo. Má to viacero výhod. Je to asi jediný spôsob ako bájkovať počas pracovného týždňa v jeseni a zime, keď už dni nie sú také dlhé. Navyše zažiješ v noci a v lese ozaj nevšedné veci. Bohužel som úplne odkázaný na Ľubove svetlá, takže je tento seriál zatiaľ o nás dvoch. Nebolo by odveci rozšíriť "klub bláznov" - pridaj sa aj ty!

    Najprv sa chcem chcem ospravedlniť všetkým priaznivcom tohto stĺpčeka, že som sem neprispel už celých 593 dní. Ale dnes som prehnal lenivé elektróny v olovenom akumulátore mojich svetiel od Sigmy. Zabudnuté v krabici už nedúfali, že ešte budú mať príležitosť zmeniť skupenstvo na prúd fotónov na Kačíne, či Kamzíku. Čakám pod Červeným mostom Ľuba a čo to? Pri Vojenskej nemocnici sa stretá celý kŕdeľ nadšencov nočného bájkovania. Všetci v základnej výbave od Sigmy, poniektorí dokonca vyplnili prázdne miesta na rájdoch aj inými núdzovými blikatkami a svietitkami. Nebudem to obkecávať, bolo nás šesť. Keď hodíš kukuč na píkčr, tak neuvidíš žiadne ksichty (lebo bola tma), takže zľava Bruno, Ľubo, Kristína, Laco a Peťo. Ja som robil mašinistu pri foťáku. Už len aby to tohto roku neskončilo pri tomto výjazde. Držte mi palce :-)

    Odkedy som zaviedol na úvodnej stránke rátanie dní od poslednej aktualizácie, mám z toho zmiešané pocity. Uplietol som si na seba bič. 100 dní od posledného nočného bájku. Preboha! Ľubo ma už takmer dva týždne otravuje, kedy vyrazíme. Dnes sa to stalo. Je niečo po deviatej večer. Všetci ceperi si už lebedia doma pred telkou alebo v krčme v meste. No a my vyrážame na malé kolečko okolo Kamzíka. Sneh drží dobre, svetlá som nabíjal pred dvoma mesiacami, ale tiež sa držia. Dokonca aj záverečný zjazd vydržali na diaľkové. Ľubo sa sťažuje na zamrznuté ráfiky. Ja vravím, že aspoň niet čo riešiť v zjazde :-) Mirka pozerá na fotku, čo sme poriešili pri zvalenom strome na Kamzíku a konštatuje, že sa fotíme s Ľubom jak dvaja teplí. Ja k tomu iba poznamenávam, že občas ho podvádzam s Rasťom, ale keď sa vonku oteplí, tak vylezú z brlohov aj iní bajkeri a to bude iné hrobeso (rozumej hromadní bestiálni soulož) :-)))

    Presne tak! Ak mrkneš o tri príspevky nižšie, tak ti nezostáva nič iné, iba uveriť teórii o globálnej zmene počasia. Presne (na dva dni) pred rokom bolo 20 stupňov a predvčerom bolo 17 stupňov. To by som musel byť tupec, aby som nešiel na bájk. Už keď som o piatej odchádzal z firmy, stúpal hore Kramármi bajker s rozsvieteným okom Sigmy. A potom neskôr sme stretali pri Sanatóriu ďalších dvoch - tiež so Sigmami. S Ľubom sme vyrazili síce až o siedmej, ale vonku bolo príjemných 11 stupňov. Nepreháňal som to s oblečením, no neoprénové návleky na tretry som natiahol. Nech sa deje, čo sa deje - nohy musia byť pekne v teple. Hneď ako sme zbehli na Patrónku, ovalil nás studený vzduch. Okosilo sa za jednu minútu na 3 stupne. Vyrazili sme smerom na Biely kríž. Na Spariskách sa ku kose pridala aj hmla. Vravím, že na Kamzíku bude určite teplo, lebo dnes je inverzia. Roztrasený Ľubo pristal bez namietok. Hore asfaltkou na Kamzík sme vypálili za rovných 12 minút. No a bolo tam teplúčko :-) Zostal nám už len notoricky zjazd lesom na Kolibu. Zapol som diaľkové (ozaj už som si kúpil Sigmu Mirage) a skočil prvý hup. Náklon vpravo, hneď vľavo a... uuuups. Riadne mi vynieslo zadné koleso na mokrom lísti. Zvyšok zjazdu som šiel ako posratý. :-) Večer sprchujem seba a bájk :-) a Ľubo volá, že sa vydrbal na mokrom asfalte z Koliby nad stanicou. Pekne, kuva, pekne!

    Zasa je tu jeseň a tma pohlcuje krajinu akosi skoro. Bajkeri vešaju bájky a tretry na klince, ale hľa... nie všetci! Podľa mojich informácii nie sme s Ľubom v Malých Karpatoch sami, ktorých láka nočné bájkovanie. Bohužiaľ sme ešte nikoho v lese v noci nestretli. Keď tak pozerám na prvý príspevok z minulého roku, je len 5 dní starší. Takže tradícia pokračuje. Tohto roku som sa teda rozhodol, že si aj ja kúpim Mirage X. Je to predsa len namáhavé sledovať trasu cez Ľuba, alebo cez svoj tieň, ak ide za mnou. Dnes sme vyrazili o pol ôsmej. Dali sme si krátky okruh na Spariská (trojuholník) a po červenej späť na Kamzík. Ľubové svetlá sa osvedčili a jazdenie v noci tiež. Je v tom kopec kľudu a relaxu. Ja viem, vravíte si - blázon! Skúste to. Stačí sa len trocha prekonať. Ako pri všetkých športoch. Keď vás to pohltí, už nie je čo riešiť :-)

17.12.2002 - bude dobrááá bááájko-va-čka... [7km]
    Čo sedem kilometrov, ale priemerka 9.5km/h a maximálna 25km/h aj to dolu Cvičnou Lúkou na Kamzíku. Prítomní snowboardisti sa postavili do rady opierajúc sa o svoje široké dosky a čumeli na mňa a Ľuba ako smerujeme bájky dolu svahom. Jeden sa spýtal či to chceme zísť. Priznám sa, že v tom momente som ešte nevedel, ale v ďalšom som sa už rútil dolu. Asi v polovici kopca sa okolo mňa prevalil Ľubo. Mal som pocit, že to mierne nezvláda s balancom, ale udržal sa - koťuha. Zo začiatku dnešnej "vychádzky" sa jeho IRC-čka správali na snehu horšie než moje Alligator-y, ale keď ich vypustil takmer namäkko, bolo to oveľa lepšie. Bájkovanie po snehu je hlavne o technike jazdy. Zjazd z Kamzíka mi pripomínal ródeo. Zatiaľ neviem pochopiť, čím je to dané, že som sa na bájku udržal, aj keď podomnou behal ako práve narodené sŕnča. Stále platí, a na snehu o to viac - čím vyššia rýchlosť, tým lepšia stabilita bájku do strán.

17.11.2002 - kone a blato [27km]
    Neuveriteľné! Takmer koniec novembra a vonku je 20 stupňov. V správach spomínali, že padol storočný rekord. Toto divadlo sa má však skončiť už začiatkom budúceho týždňa. A ja mám zadné koleso v Kaktuse. Minulý týždeň sa mi nejako začala zadrhávať voľnobežka, aj celý náboj je akýsi uvoľnený... Už som to dnes nevydržal. Vzal som svoj starý bájk a šiel sa previesť. Pridal som sa k Ľubovi, ktorý ma už netrpezlivo zhľadúval pri Kolibe vyškerený od ucha po ucho. Ale držal sa statočne a nevybuchol od smiechu, keď som prišiel na starkom Authorovi Solution s tretrami na obyčajských pedálach a o výstroji ani nehovorím. Proste som vyzeral ako inverzný Maďar, keď príde lyžovať do Tatier. Lyžiarske háby za majetok a zapikuje to do prvých kríkov. Ešteže som to nikam nezapikoval. No ale zjazdy boli šťavnaté. Pevná vidla je ako jazdiť na Porsche. Cítiť každý kamienok (ibaže to nie je také drahé). Dnes pridávam ďalší postreh z nočného bájkovania: Do stúpania rozrytého konskými kopytami som mal za vidna stále problém udržať balanc. Nie po tme. Keď nie je vidno mierne nerovnosti a prekážky - niet sa čím zaoberať.

16.10.2002 - asfalt či jazero? [29km]
    Dnes vyrážam s Ľubom niečo po pol ôsmej. Divím sa, že mi ešte držia baterky v mojom svetle Author Moonlight. Rozobral som ho a zistil, že sú tam dva tučné šúľky AA Energizer. Hmmm, keď svieti, tak svieti. Veď aj tak ho používam, iba ako núdzove svetlo, keď nestíham za Ľubom, alebo treba prisvietiť. Bez Ľubovho Mirage, to môžeme rovno zabaliť. Môjmu svetlu by pristal prívlastok parkovacie alebo obrysové svetlo. Práve prichádzame k Červenému Krížu a zabáčame na lesnú cestu k Pánovej lúke. Zrazu sa Ľubo na križovatke zasekol a vraví, že to tu nepoznáva. Ja som tade už šiel s Rasťom, no tiež si nie som stopercentne istý. Poďme rovno! Po chvíli jazdy zablatenou lesnou cestou mi sklzáva predné koleso do pozdĺžneho rigolu a padám na bok. Keďže ideme krokom, nič sa nedeje. Ibaže som padol rovno do mláky. Tak ľavá tretra je už dnes pokrstená. Prichádzame na križovatku, ktorú poznávam. Teraz vpravo a výjdeme pri vojakoch. Ľubo nesúhlasí. Tam niekde je predsa Borinka. Tá je ešte riadne ďaleko, namietam. O.K. tak poďme vľavo, aspoň spoznám novú trasu. Aha, už vychádzame na asfalt, teším sa a smelo napredujem. Zrazu sa mi koleso prepadáva do asfaltu s riadnym špľachotom a ľavou tretrou stojím vyše členka v obrovskej mláke. Tak som poznal prvú muchu na nočnom bájkovaní - rovná lesklá plocha môže byť asfalt alebo aj vodná hladina.

10.10.2002 - panenská jazda [20km]
    Panenská, lebo je prvá. V noci. Keď nerátam bicyklovanie v detstve na Liberte s dynamom a super vylepšením. Do kapsičky som si šikovne prirobil relé a batériu. Potom som bol hviezda, keď som zastal pri chalanoch z partie a svetlo zostalo svietiť. Tento zážitok z detstva sa mi vybavil, keď mi prišiel mejl od Ľuba - čo tak skúsiť nočné bájkovanie? Vtedy som sa pousmial a zmazal ho, pripisujúc extrémnu aktivitu Ľubovej fantázie pozícii planét. No keď mi poslal linku na svetlo Mirage X od Sigmy, bol červík v hlave. A začal hlodať. 8000 sviečok počas 3.5 hodín je už predsa len niečo, čo stojí za to aspoň vyskúšať. Čo budem ďalej tárať. Za dve hodiny sme spravili 20km aj s fotením. Kebyže sa ujme červíček aj v tvojej hlave, dám ti tip. Zastav na chvíľu uprostred hlbokého lesa a vypni všetky svetla...