Maratónske bábätko v Košiciach [60km]

    Tááák. A mám týždeň dovolenky. Frajerku som nechal v Blave. Bájk mám v kufri a v bagli zbalené takmer všetky serepetičky, čo potrebujem k bájku. Bežne zo sebou nenosím napríklad pumpu k vidle, no tentokrát ju budem potrebovať. Zajtra idem na Prvý košický bikemaratón a o týždeň v sobotu na Stropkovskú časovku. Práve tam bude treba nafúkať vidlu natvrdovku. Škoda, že na nej nemám lokáut. No a medzi týmito dvoma pretekami by sa mali zbehnúť ešte chutnejšie udalosti. Roman si vybral dovolenku tiež, a že sa pozrieme do Slovenského Raja a zopakujeme Zádiel z minulého roka. Len nech sa, preboha, spraví počasie. V Košiciach dnes celý deň pršalo a na zvyšku Slovenska to nie je o nič lepšie. Predpovede počasia overené zo štyroch nezávislých zdrojov sú však viac než priaznivé. Je neskoro večer, okolo desiatej a ja vykladám veci z auta do bytu ségry. Tá je momentálne zdekovaná vo Vranove, takže môžem veselo smradiť GT85-kou :-) Ako vždy si nechávam základnú údržbu na poslednú chvíľu. Asi sa to už nikdy nezmení. Líham si spať a v duchu si prajem aby sa do rána vyčistila obloha a splnili sa tak predpovede počasia. Veď Rejnmen-Ľubo nie je nablízku. Prečo by malo teda pršať?
    Budím sa už o šiestej. Chcem byť do ôsmej na Bankove. Obloha je čistá no moja myseľ nie. Včera som šiel z Blavy autom bez zastávky 5 hodín a teraz ma z toho bolí hlava. Nestáva sa mi to bežne, no ak je to spojené so zmenou počasia, tak hej. Ešteže sa to počasie zmenilo k lepšiemu. Stúpam z Čermeľa na Bankov kľukatou asfaltkou na dvojke a naširoko obieham nejakých bajkerov. Ranné slnečné lúče priesvitajú pomedzi stromy a v zábleskoch mi osvetľujú predné sklo. Vzápätí ma spomaľuje Dejvo Matiz s dvoma bájkami na streche. Posádka očividne nie je domáca, lebo sa obzerajú po okolí už pri hotele Bankov netušiac, kde je štart. Organizátorov asi nenapadlo, že by mohli dôjsť aj bajkeri zďaleka. Snáď od Čermeľa mohli hodiť zo dve-tri informačné smerové tabuľky. Ďalšie prekvapenie ma čaká na prezentácii. Dostávam iba štartovné číslo a propozície. Zvyšok až v cieli. Načo sú mi propozície? Pochybujem, že sem došiel niekto len tak, lebo videl veľa ľudí pohromade a náhodou zobral zo sebou na záhradku bicykel. Nikde neviem nájsť emerdžensy číslo na organizátorov. Nie, že by som tušil, že ho budem potrebovať, ale čo keď. Pýtam si ho teda od chlapíka, čo stojí pri prezentácii.

toto vôbec nie je reklama na bicykle SCOTT, však Jirko?

Ešte väčší šok zažívajú chalani, čo sa chcú zaregistrovať a zaplatiť na šesťdesiatke. Nie je to už možné. Dôvod? Došli čísla! Tomu už hovorím riadne flopá. Ešteže som sa registroval cez internet mesiac vopred. Na štarte stretávam Jarku a Jirka. Jeden by si mal zmeniť meno :-) Jirka sa chystá zaútočiť na prvé pozície a Jarka si prišla vychutnať atmosféru. Za Jirkom vidím Tuaréga KE-SCOTT. Toho poznám z Blavy. Parkuje pred vchodom. Jirka vraví, že je to jeho šéf. Aké je to Slovensko malé. Chvíľu ešte kecáme, no deviata hodina sa neúprosne priblížila a štartér už nedočkavo zviera pištoľ v dlaniach. Prááásk. Jarka je zjavne zaskočená, že bolo odštartované a koniec poľa sa vôbec nehýbe. "Čásu dósť", vravím a pomaly prekladám nohu cez rúru. Dúfam, že dali dostatočný úsek na roztrhanie štartovnej guče. Nedali. Po 500 metroch zabáčame na jednokoľajku. Akokoľvek je tento úsek krásny, idem ho v strese. Sústavne sa musím dívať na koleso pred sebou, aby som ho nechytil mojim predným. Vyštartoval som príliš vzadu. Chalani predomnou ma brzdia. Sakra fest ma brzdia. Ešte nikdy mi to tak nevadilo. Napriek tomu, že štartovalo iba zo sto bajkerov, je tu nenormálna tlačenka. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby prišlo štyristo. Na strome je tabuľka: "Zosadni z bicykla!" Fíha. A čo keď nezosadnem? Ajajaj! Tak dobre teda - zosadnem. Predomnou je priečny, asi meter hlboký válov. Les je od včerajšieho dažďa slizký, no nie je vyslovene blato. Najhoršie sa ide naprieč vytŕčajúcimi koreňmi, na ktorých ma chytá divný pocit neistoty. Hlavne keď vidím ako borec predomnou pretočil na jednom z nich naprázdno. Toto, čo sa vynorilo z lesa poznám. To je zjazdovka Jahodnej. Aha, tam je občerstvovačka. Doriti, takmer som hodil držku a to rovno pred kopcom ľudí na nej. Koleso mi vbehlo do kanála zarasteného trávou. Tiež to mohli nejako označiť, keď je to meter od stola s jonťákmi. Aha Jirko akurát odchádza. Nejaký je pomaly. A-ha. Vraj na tom istom kanále strelil dušu a doteraz ju menil. Super, poteší.

vyzerá to tak, že tu ťahám jediný. ja sa na to môžem...

Po krátkom stúpaní následuje zjazdík a prví nešťastníci meniaci duše. Je zaujímavé, ako všetci robia tie isté chyby dookola. Mali sme by už vymyslieť nejaký globálny informačný systém, napojený priamo na mozgy všetkých ľudí. Úrady by iba nastavovali práva na čítanie z rôznych zdrojov pre jednotlivcov. Bajkera by bez zisťovania napadlo zčista-jasna pred maratónom, že si má nabombiť duše asi približne toľko. Alebo to radšej hodím do záložky RADY, pokiaľ to teda niekto nevymyslí? Začínam stúpať na Železný Vrch. Celá trasa je značená červenými šípkami namaľovanými na stromoch. Dosť nešťastné riešenie. Šípky je vidieť iba ak sa človek pozerá po stromoch. Asi podobne je to s turistickými značkami. Pre peších sú dostatočné, ale pre bajkera v zjazde nepostrehnuteľné. Asi najlepšie riešenia sú čierne šípky na bielom zalaminovanom papieri. Biely hárok veľkosti A4 sa nedá v zelenom lese prehliadnúť. Okrem toho použili červeno biele pántliky. Zo začiatku ich bolo snáď až priveľa. Teraz nie som ešte ani v polovici trasy a už ich začalo ubúdať. Železný Vrch som pokoril celkom rýchlo a už svištím zjazdom. Predomnou je nejaký opatrnejší bajker v modrom. Prefrčal som okolo neho hľadajúc ideálnu stopu. Niečo je na tomto zjazde divné. Ale čo? No doriti! Už viem. Nie sú tu stopy po bájkoch. Brzdím. Mlaďas tiež. "Asi ideme blbo", vravím mu. "Ja som tiež nevidel značenie", potvrdzuje moje obavy. Tak sa musíme vrátiť. Haúúú, riadny kus nebola žiadna odbočka, ktovie koľko sme zbehli mimo trať. Asi po 500 metroch urputného stúpania vidím bajkerov prechádzajúcich ponad naše hlavy vpravo. To som teda zvedavý, ako bude tá odbočka zo zjazdu označená. Úžasné! V odbočke sú natiahnuté tri metre pásky v smere jazdy. To sa netrafili s tou páskou do zjazdu, alebo sa báli, že tá páska zastaví nejakého rýchleho cyklistu príliš brutálne? Alebo možno tam aj nejaká bola, no nejaký rýchly expert ju strhol zo sebou ako cieľovú a zastavil sa až dolu v dedine. Predstavil som si reklamu na Budiš. Krásny zjazd. Les sa otvára do dediny Opátka. Hneď za výjazdom z lesa je stôl s občerstvením. Zasa ten hnusný jonťák s chuťou červeného grepu. Najprv som myslel, že je to nejaká lacná šumienka, no potom mi došlo, že to sa iba výrobcovia netrafili umelou chuťou grepu. Našťastie majú aj čistú vodu.

     Čaká ma zlatý klinec (špic?) dňa. Výstup do Idčianskeho sedla. Rozmýšľam ako si ho spríjemním. Vedľa mňa krúti nejaký chlapík. "Dobre roztrasený zjazdík to bol, čo?", snažím sa začať rozhovor. "Aj dont spík slovenska!", Odpovedá lámavou angličtinou s nádychom fínštiny. Oj ty kokso, ale si ma vystrašil. Medzinárodnú účasť som nečakal. Snažím sa vyzistiť odkiaľ je. "Hangry", odpovedá neisto. Si sa mal najesť v Opátke, keď si hladný. "Ale odkiaľ si!", snažím sa lepšie artikulovať ako ten Jožo čo našiel v lese niečo zelené s veľkými očami a myslel si, že to je mimozemšťan. A to bol horár Jano a sral tam. "Hungary", opakuje. Jáj, maďár? Tak to si veľmi nepokecáme. Vzďaľujem sa a dobieham pomaly ale isto niečo ženského pohlavia. A dokonca s pekným zadkom. Tak, teraz už viem ako strávim výstup na Idčianske sedlo. Zášklby spôsobené pravidelným napínaním stehenných svalov sa jej nádherne rozlievali do oboch sedacích. Obtiahnuté lesklé kraťasy dokonale prenášali tieto pohyby do oblasti viditeľného spektra. Rozmýšľam nakoľko vzrušujúci môže byť taký maratón pre ženu. Alebo to bude skôr utrpenie? To by to nerobila. Ibažeby bola masochistka. Spomaľuje. Zjavne jej dáva kopec zabrať. Zopár bájkerov nás svižne predbieha. No po pár metroch pred ňou vyčerpaní spomalia. To

k takýmto vyhľadom vždy dlho hľadám slová. načo slová? kukajte!

sa chceli pred ňou predviesť, alebo si uspokojiť svoje ego, akí sú lepší ako žena na bájku? Každopádne mi pripadajú divní. Už nemôžem viac spomaliť. Začína mi prekážať jej tempo. Tak alivederči, neznáma s číslom 177. Chvíľu idem sám až kým nedobehnem staršieho pána. Pýta sa ma kde má ten kopec koniec. Vravím, že ešte asi 4 kilometre. Vôbec sa mu to nepozdáva. Mám pocit, že výstup je niečo okolo 10 km dlhý a za sebou máme polovicu. Vraví že je z Piešťan a prišiel tu iba na dovolenku ku známym. Vravím mu, že Piešťanský maratón je teda malina oproti tomuto. Pritakáva lapajúc po dychu. Sme v sedle. Myslím Idčianskom. Tak to bolo predsa len 5 km a nie desať. V rýchlom zjazde zastavujem s vidinou, že ulovím dobré obrázky. V tom strese až také dobré neboli. Prekvapil ma úžasný výhľad z malinčia na Bukovec. Kľučkujem vo vysokej tráve zo sotva vyjazdenou jednokoľajkou a snažím sa neriskovať, lebo vôbec nie je vidno, čo skrýva tráva. Z oboch strán ma miestami šteklí malinčie, občas nejaké zachytím. Ešte lepšie to je v lese, kde som z trialu a kľučkovania pomedzi stromy priam v extáze. Nevídané-neslýchané alebo inými slovami eňo-ňuňo. Po výjazde na križovatku s naťahaným drevom a uťahanými lesnými robotníkmi znova stúpame. Pochvíli ideme úzkym traverzom po ktorom steká snáď nejaká utrhnutá vetva potoka či čo? Narobila tu pekné blatko. A do toho ešte zvalený strom. to by som mal podísť. Ak nie, tak mľasknem tretrou do blata. Podarilo sa. Zoskakujem z bájku a vyberám foťák. Borci sa chystajú zoskočiť. To mi nemôžu spraviť. "Idéééš, idéééš! To podídeš!", povzbudzujem ich. "Myslíš?", pochybuje jeden z nich. "Jasné. Ináč si namočíš tretru!", nedávam mu na výber. Podarilo sa. Super, nesklamali! Zanedlho by mal nasledovať dlhotánsky, vyše desať kilometrový zjazd. Už je to tu... úúú, óóó, ííí-i-i-i...

    Na občerstvovačke vo Vyšnom Klatove nezastavujem. Prvýkrát v mojej maratónskej histórii. Iba za jazdy beriem pohár s tým nechutným jonťákom. Vyskúšať treba všetko. No nie? Podarilo sa mi to profesionálne. Hlavne mám náskok pred tými piatimi kúskami, čo som predbehol v zjazde. Prechádzame lúkami. Jedna sa mi výnimočne páči tak zastavujem a cvakám nejakého veľmi sa ponáhľajúceho stovkára. Takže má 30 km náskok. Dobrý. V ďalšom zjazde na lúke leží pri trati vyvalený bajker. Snáď sa mu nič nestalo. Veď je tu relatívne pekný, rovný, hladký zjazdík. Spomalím a prizriem sa. Hááá, to je Roman. "Kde sa toľko flákaš, Bohúšu?", provokuje ma, "budem ťa ťahať do cieľa?" Tak si ťahaj, myslím si, len ja už akosi nemám šťavy. Magi mi dochádza. Na zákrute si kontrola opisuje moje číslo. "Vy nemáte číslo?", kričia na Romana. "To je môj psychológ", vysvetľujem. Za Klatoviankou je výšľap do mierneho kopca. Romanovo ťahanie nepomáha. Do kopca napredujem svojim slimáckym tempom. Teraz sa mi vzdialil možno aj na 100 metrov. "Čo je s tebou? Nejaký si zdochnutý!", neprestáva provokovať. Neodpovedám. Snaží sa ma predbehnúť borec s číslom, čo sa neviem-odkiaľ objavil. Tak to teda nie! Mňa pred cieľom nikto

nezdržiavajte ma, sakra. nevidíte že som stovkár?

íííhahahaaa... tak si to chcel, Roman?

obiehať nebude. Zaberám ťahom na SPD-čka a pomaly od neho napredujem. Na konci poľa sa otáčam. "Nóóó, pekne si ho sundal, Bohúšu", pochvaľuje ma Roman, "len nechápem, prečo ma ignoruješ." "Lebo nemáš číslo a nemáš za sebou 55 km", objasňujem mu. Vchádzame do hája. Roman odporúča zabrať naplno, lebo to sú posledné metre hore kopcom. Má pravdu. Už vychádzam nad parkoviskom. Predbieham týpka, čo tlačí bájk. A pálim do cieľa. Vidím dvojku J&J a informujem sa ako dopadol Jirka. Ževraj po tom defektu búšil naplno, aby dobehol vedúcu skupinku. Čiastočne sa mu to podarilo, ale veľa padal. V tom trialovom úseku lesom s malinčím vraj vyletel zo sedla tak, že nemohol nájsť bájk. Úplne dezorientovaný ho našiel zopár metrov ďalej v kríkoch. Ak by ho nenašiel, bol by to najkurióznejši zážitok z horských maratónov aký som kedy počul. Ináč bolo vidieť aj iné kuriozitky v cieli. Bájk so sedlovku, ale bez sedla. To musela byť riadne masochystická jazda :-) Ulomená prehadzovačka a podobne banality. O nejakom vážnom úraze som našťastie nepočul.

    S Romanom sa ešte dohadujeme na pondelku. Chceme ísť do Raja a potom zo Stratenej do Košíc na bájku. Utorok by sme mali spraviť vyše sto kilometrov lesmi. Nenormálne sa teším. Ujedám z guláša a Roman, čo nemal mäso v ústach už veľmi dlho, ma so skrývaným hnusom fotí. Kruťas vraví, že to bol on, čo mu ráno usporiadatelia odmietli štart na šesťdesiatke, lebo nemali čísla. Ponúkli mu tridsiatku. Ako na blšáku: "Broskyne nemáme, ale vezmite si jabĺčka. Pozrite aké sú červenučké a chutné." Je to sila, ale patrí to k detským chorobám maratónov. Ak by som mal zhodnotiť tento prvý ročník, tak by som mal tri výhrady: Na začiatok sa dáva aspoň 5 kilometrový stúpavý a hlavne široký úsek na roztrhanie štartovnej guče. Nie singltrejl a ešte k tomu technický, kde amatéri balancujú a zoskakujú z bájkov. Pri každej zmene smeru jazdy o viac ako 45 stupňov treba smer výrazne označiť a zapáskovať nesprávny smer. Hoci len páskou priloženou kameňmi na zemi. A používať radšej biele papiere so šípkami ako striekať šípky červenou farbou na stromy. Verte mi, že to nie je v tom zápale vidno. Ináč zaraďujem tento maratón spolu so Slanským do kategórie drsných z východu. Pod pojmom "drsný" myslím málo upravovaný. Proste prírodný, pôvodný alebo ak chcete prirodzený. Tak sa mi to páči. Nie vyzberané, vyzametané, gýčové úseky. V tom hrajú maratóny na východe ešte prim. Dúfam, že to tak zostane aj naďalej. Ľudstvo lenivie a ja neznášam asfalt.