
Áno, celé tri roky som čakal na túto chvíľu. Teraz by som mal spomenúť
ako som sa svedomito pripravoval a ako som tvrdo trénoval. Opak je pravdou.
Tento rok som v najslabšej
forme. Jediné pozitívum tých dvoch rokov bolo, že som dookola robil tie isté chyby až ma začali
nudiť a akosi som ich postupne eliminoval. Teraz, s odstupom času, sa na nich smejem. Ale vtedy
som to myslel smrteľne vážne. Či už
tescovské tašky v tretrách proti dážďu a vode na
Horalovi
2002, alebo hlaďák a tri defekty na
Horalovi 2003. "To boli časy",
povzdychne si prísediaci Ľubo sledujúc smerové tabule v Banskej Bystrici navigujúce do Brezna.
Narýchlo sme sa rozhodli, že to vezmeme do Svitu cez Čertovicu. Pôvodne s nami mal ísť aj Rasťo,
no ten to dnes ráno vzdal. Stačilo mu, že v noci trocha zadul vietor a sprchlo zopár kvapiek.
Napísal som mu že je padavka a svoju prezývku -
medvedík čistotný - si zaslúži stopercentne.
Dohodli sme sa s Ľubom, že počasie komentovať nebudeme. A tak len zízame na jasnú podvečernú
oblohu cez čelné sklo a slastne sa usmievame. Pred Breznom mi zvoní mobil. Peťo mi volá z
prezentačky, či idem Krejzi alebo Lejzi. Normálne ho nespoznávam. "To si fakt myslíš, že by som
sa trepal do Svitu kvôli Lejzi?", overujem si jeho triezvy stav. "Tak je to jasné, zapíšte ma na
Krejzi... tííí-tííí-tííí", počujem ešte jeho posledné slová z telefónu. Môj včerajší mejl asi
nevyznel veľmi dôveryhodne. Písal som v ňom všetkým známym bajkerom ako som sa zobudil s
presvedčením, že
TOHTOROČNÝ HORAL DOKONČÍM V LIMITE! Akým spôsobom, to zatiaľ netuším. Isté je,
že ho dokončím. Asi kvôli tejto neistote ma dnes ráno chytila sračka. Bol som si v lekárni kúpiť
Endiaron.
Je sedem hodín večer. Práve sme sa bleskurýchle
zaprezentovali a už vykladáme bájky z kufra. Ľubo sa musí na svojom ešte previesť a ja musím
ešte vymeniť predné doštičky a vyčistiť a namazať bowden k zadnej prahadzovačke. Poberáme
sa teda každý svojim smerom s dohodou, že potom sa skočíme navečerať do blízkej reštiky. Fajn,
doštičky sadli a nešúchajú. Prehadzovačka funguje tiež viac menej spoľahlivo. Ibaže sme nestihli
kolibu, ktorú
predvídavo zatvorili piatok o deviatej. Tomu hovorím pružné reagovanie služieb na
dopyt. V ďalšom podniku povedľa, pripomínajúcom zvnútra telocvičňu alebo ochotnícke divadlo, sme
pol hodiny čakali na jedálny lístok, aby sme potom zjedli polovicu z toho, čo sme si objednali.
Na druhú polovicu obsluha akosi zabudla. Budík som si nastavil na pol siedmu.
Je ešte len šesť a ja som už hore. Rozhliadam sa po izbe ubytovne. Všade
sú rozhádzané veci. Dresy, ponožky, rožky, náradie, lekvár, tretry, kamelbag trčiaci z batoha...
to je čo za hmyz? Malý
krídlatý hnedastý tvor mi sedí na batohu. Vyzerá ako moľa. No to by bola

ešte aj ten hmyz mi chcel ráno prekaziť môj veľký deň
|
pikoška, keby mi od večera mole prežrali dieru do batoha a ja by som potom písal ako som
potratil náradie a dušu. Vyzerá exkluzívne, tak robím zopár makrozáberov. Prebúdza sa aj Ľubo.
So zvrašteným čelom sa snaží rozpozerť mojim smerom.
"Čo pozeráš? Moľa mi žerie vak",
vysvetľujem. Iba nechápavo vrtí hlavou a poberá sa ťarbavo do kúpelne hundrajúc si:
"Ja dnes
nikam nejdem..." Vonku je zamračené a strašne fúka. Teplota tak okolo pätnásť stupňov. Nikdy
neviem tesne pred maratónom, čo si oblečiem. Dnes bez zaváhania siaham po funkčnom tričku pod
windstoperový dres, dlhých gatiach, a rukávnikoch. Blatník neberiem, ani o návleky na tretry sa
nestarám. Už viem, že keď mi je súdené zmoknúť, tak zmoknem. O ôsmej štartujú licencovaní borci
trať Krejzi ako majstrovstvá Slovenska a osem desať my tú istú trať Krejzi. Prekvapuje ma aké
ľahké tempo nasadili majstri po štarte. Pravdepodobne už majú čosi za sebou, nie ako
experti
hobíci po štarte z prvej lajny.
Nulujem kompjúter. Vyrážame aj my - šialenci. Aký máme program na dnes?
Jeden polmaratónik, potom si zo Smrečinského sedla
odskočíme vyšľapať
dvadsať kilometrov vzdialenú Kráľovú Hoľu, potom sa vrátime späť a vzápätí si dáme
ešte jeden
polmaratónik do Svitu. Začiatok si celkom pamätám. Zbehol strašne rýchlo. Ani neviem kedy a
držím v ruke prvú umelohmotnú čašu

napučaní borci vyrážajú za titulom majstra Slovenska
|
jonťáku v Spišskom Bystrom. Teraz nasleduje jeden z hlavných bodov programu dnešnej šou.
Výstup
pekliskom pod Smrečinské sedlo. Dnes mám úplne prvýkrát v živote pulzmeter. Už od štartu sa
zabávam občasným pozorovaním preskakujúcich číselok. Trošku šliapnem do pedálov a múdry
prístroj ráta hore a teraz uberiem a... no čo je?
Čo nejde dole? Zasekol sa? Ževraj 175 a ani
zadýchaný nie som. Vzal som ho na skúšku, aby som orientačne zistil na akých pulzoch točím.
Možno si na najbližšie Vianoce kúpim tiež taký. Už takmer hodinu šliapem do kopca. Prestáva ma
to baviť. No preto. Konečne zjazdík. Tento by mal byť extra long. Až na Pusté pole. Tam býva
taká
fajna občerstvovačka, kde majú aj servis. Dám si strieknúť olejom espedéčka. Znervózňuje ma
ich vŕzganie o gumenú podrážku tretier. Apropó, Pusté pole je tá občerstvovačka, kde
sa ma
minulý rok už nepodarilo ničím občerstviť po návrate z Kráľovej Hole. Práve odtiaľ ma odvážala
spolu s ďalšími borcami
legendárna žltá pojazdná plynová komora značky Ávia. Ľaľa! Tu stojí.
Potľapkávam ju s úsmevom: "Dnes ma nečakaj. Nebudem ťa potrebovať.
Kašlem na teba zvysoka,
moja." Po krátkom, pätnásťminútovom stúpaní lesom sa zjazduje do Telgártu. Niečo nad kamenným
podjazdom železničnej trate sa zastavujem a cvakám ansámbeľ folklóristov roztrúsených po
neďalekej lúke pred Telgártom. Organizátori oznámili na stránke pár dni pred pretekami, že
zopár
ľudí s nutkaním zaspievať si na Kráľovej Holi, sa bude práve túto sobotu presúvať kolónou ávií a
autobusov hore na Kráľovú Hoľu. To je na porazenie. Prečo si to nevyšľapú, keď tak milujú
slovenskú prírodu. Neviem si predstaviť ako ma bude predbiehať zadýchaného jedna jediná ávia,
nieto ešte kolóna.
Ajajaj. Mal som pripravené dva scénare ako spraviť foto v cigánskom géte
v Telgárte. Prvý bol taký, že im hodim jednu-dve horalky a pohotovo cvaknem ako sa na ne vrhajú.
Druhý, že im sľúbim keksy, ak sa mi zošórujú a zapózujú. Ale ja som na Pustom Poli zabudol
horalky... ajajajaj. Čo teraz? Vchádzam do Telgártu. Zabáčam do zóny našich spoluobčanov
udržujúcich priemer pôrodnosti na Slovensku. Ale čo to? On ich už niekto zošóroval na kraj
cesty. A k tomu ešte aj mávajú a povzbudzujú. Nespoznávam ich. Asi starnem alebo čo? Riskujúc
katastrófu zastavujem a skladám vak z chrbta. Priškvŕknuté detiská rušia formáciu a s výskotom
sa rozbiehajú ku mne. Kričím: "Nemám pre vás nič, len si vás vyfotím", a snažím sa čo najskôr
vyslobodiť foťák z púzdra a natočiť ho správnym smerom. V tej istej chvíli vystupuje z davu
vajda v sivom obleku a snaží sa ich zahnať späť za okraj cesty. Cigánka nahlas niečo vykrikuje.
Cigánčatá vreštia. Vajda kričí mojim smerom: "Neróbte tó! Pózrite jak mi tu beháju! Čó mám s
nimi róbiť?" Rýchlo sa balím a padám. Uf. Za Telgártom sa ešte obzerám. Tí cigáni si vedia
vybrať. Taká prekrásna dedinka. A my hlupáci sa tlačíme v bradavici na Dunaji. Za ďalším
kopčekom je Šumiac. Odpaľovacia rampa na Kráľovú Hoľu. Na občerstvovačke vypomáhajú šumné
šumiacké dievčence. Peťo sa pýta, kedy tadiaľ šli tí, čo to vedia. Ževraj pred jeden a pol
hodinou. No a už je to tu. Okolo prechádza prvý autobus mieriaci na Kráľovú Hoľu. Takže Áviam sa
nevyhnem. Myslím tým, čo ma budú obiehať - nie odvážať :-) "A ako ste zariadili to super
počasie?", ukazujem na miestami modrú oblohu a vzápätí sa rukou chytám za ústa. Tak a posral som to.
Nahlas som pochválil počasie - osudná chyba. Pučím si do úst prvý z dvoch powergélov. Niekto sa
pýta koľko je to na Kráľovú Hoľu. "Dvanásť kilometrov, nekonečných dvanásť kilometrov",
odpovedám mu a tak trocha ho ľutujem, keď to ide prvýkrát.
Za koncom Šumiaca ma obiehajú prvé Ávie. Dokonca autobus. A ešte
mikrobus. Ľudia spoza okien kymácajúcej sa Karosy hádžu na nás sústrastné, prípadne nechápavé
pohľady s nosmi pritlačenými na skle. Snažím sa nepozerať tým smerom. Strašne sa zatiahlo. Ťahá
sa mi celkom dobre. Nedá sa to porovnať ani s minulým ani predminulým rokom. Nemám potrebu
zosadnúť a chvíľu tlačiť. Začína mrholiť. Teplota klesla na 11 stupňov. Stále som na šotoline.
Pulz sa mi darí udržiavať nad 160. Iba v zjazdoch mi klesal na 150. Nepáči sa mi to. Nemôžem
predsa vydržať 11 hodín s pulzom 160. Na stráni pasie ujo v montérkach kravy. Prihováram sa mu v
rámci znižovania pulzu. Peťo sa mi medzitým vzďaľuje. Nasadám na bájk a snažím sa ho dohnať.
Dohnal som iba neznámeho bajkera. Počkať. Ten nie je neznámy. Toho poznám. To je Tomáš z minulého roku. Tiež
ho z Pustého Poľa odvážala Ávia. Pridávam sa k nemu. Peťo je v nedohľadne. Začína pršať.
Obiehajú nás ďalšie smradľavé rárohy plné ľudí v krojoch. Už stretávame bájkerov rútiacich sa
zhora. "Ani tam nechoďte! Strašne tam prší a je tam nenormálna kosa", oznamuje nám jeden z nich.
Vyzerá, že nekecá. Je premočený do nitky a celkovo nevyzerá dobre. "Kde má ten kopec koniec?",
pýta sa zúfalo bajker, ktorého krokom obieham. "Tam, kde majú orly hniezda a kde už budeš na
konci so silami", snažím sa zavtipkovať. Nebolo to namieste. Vôbec sa nezasmial. Hurá asfalt.
Dážď ustáva. Ešte šesť kilometrov k vrcholu. Aj mraky sa rozchádzajú. Každú chvíľu niekto sfičí
popri nás dolu. Je to demoralizujúce. Mali by natiahnúť plachtu cez stred tej cesty až na
Kráľovú Hoľu, aby sme sa navzájom nevideli.
Zastavujem s Tomášom pri ľadovej studničke. Celkom sa vyčasilo. Bolo
treba sa tým v predu tak ponáhľať?
Teraz sú mokrí. Aha, Ľubo fičí dolu. No to má aspoň trištvrte
hodiny náskok. Ďalej som už len rozmýšľal o tom, čo pôjde budúci týždeň v kine, koľko miniem
mesačne na benzín, kedy sa už konečne ožením, že si musím z internetu stiahnúť kompilátor pre
AVRka, ako vymením tesnenie v spláchovači, či ježko môže spôsobiť defekt na bicykli... a zrazu
som minul nejakú žltú značku na zemi -
tri kilometre na vrchol. Nebudem ťa zaťažovať ďalšími
osobnými problémami, ktoré som riešil až kým som nevyšľapal hore. Skrátka trvalo mi to rovné dve
hodiny. Každopádne som nebol vyčerpaný ako pred rokom. Úplne v pohode som si vypýtal bujón,
vytiahol postný rožok z batoha a zapĺnil žalúdok. To je pre mňa základ. Zistil som to na
tohtoročnom Dubničáku. Tomáš sa ma pýta,
odkiaľ mám rožok. "Z Blavy si
ho veziem", vravím. Odtrhávam mu polovicu. Poniektoré autobusy som stretával pred vrcholom na
ceste späť dolu. Jeden tu ešte stojí. Starší ujko sa ma pýta kam až ideme. Vravím mu, že do
Svitu.
"Tak to zo Šumiaca ti ide červený autobus", usmieva sa. 'Červený autobus alebo žltá Ávia.
Aký je v tom rozdiel?' pomyslel som si, hádžuc na uja ten najnepríjemnejší pohľad aký som našiel.
Proste nevhodne si zavtipkoval. (Vzhľadom na nezvyčajnú dĺžku maratónu je aj táto reportáž
nezvyčajne dlhá. Preto by som ti odporúčal na tomto mieste urobiť si prestávku. Môžeš sa ísť
vyčúrať, prípadne si urob kávičku. Miesto kde si skončil si môžeš poznačiť malou samolepkou na
monitore.) Na ceste späť, dolu Kráľovou Hoľou sa mi naskytuje hrozný pohľad. Tváre
horekrútiacich kriví
strašné utrpenie a zúfalstvo. Taký výraz som videl v nejakom filme zo
stredoveku na tvári väzňa v mučiarni. Snažiac sa ich povzbudiť kričím:
"Radujte sa, hore vás
čaká čerstvý bujón!" Neradujú sa. Prekvapuje ma, že som narátal za mnou ešte vyše desať kúskov.

Kráľová Hoľa si vždy nájde spôsob ako ma na chviľu zastaviť
|
Po chvíli jazdy po vrstevnici sa dostávam k brutálnemu zjazdu. Smerovčík vraví, že sa to dá
zísť. Tak schádzam.
Volím rýchlosť pre život, tak okolo 20 km/h. Hladko som prešiel Telgártom a
tlačiac zopár úsekov som takmer poľahky došiel na Pusté Pole. Tam už mali nachystaných tucet
mikulášskych balíčkov (banán, horalka, jablko) pre posledných na trati. Pýtam si bujón. Dávajú
mi bujón a chlieb. "Ja mám svoj!",
víťazoslávne vyberám posledný rožok z vaku a oddávam sa
lahodnej chuti bujónu. Prichádzajú ďalší. Poniektorí dóóósť zmordovaní. Radšej odchádzam. Ešte
zamávam žltej Ávii a pomaly stúpam nazad na Smrečinské sedlo. Vedľa mňa sa dlhý vyziabnutý
chlapík sťažuje na pravé koleno. Ževraj ho začína pobolievať. Snažím sa nevnímať negatívne
podnety z okolia. Ignorujem ho. Len vyšliapať to porantané sedlo a bude dobre.
Potom už len tri
malé kopčeky. Už sa mi ten výšľap zdá byť nekonečný a to ho šľapem ešte len trištvrte hodiny.
Stále sa míňame s chlapíkom, čo má problém s kolenom. Aj keď nevyzerá. Pulz mi klesol pod 150.
Prichádzame na menšiu lúčku, kde sa cesta rozchádza hore a dolu. Ja šľapem podľa profilu, ktorý
mám pripevnený z druhej strany štartového čísla - hore. Chlapík vraví, že dolu.
No ešte toto mi
chýbalo. Aby som teraz zablúdil. Zdola niekto píska, že tamadiaľ. Je to možné? Čo sa mi popsul
výškomer? Pozerám lepšie na profil a
ukazovákom odstraňujem kúsok blata presne z miesta na fólii, kde by
sme mali byť. Aha ho, koťuha. Blato prikrylo mierny pokles profilu. Ale mohli to tam lepšie
označiť. Stretám Jirku.
Dnes si vybehol Horala, zajtra majstrák v XCountry. Vraví, že sa dnes
nesmie strhať, tak sa pridáva ku mne. Že pokecáme.
"O.K. Tak ty kecaj, ja som na dne", vravím a
lapám po dychu. Došli sme konečne na to poj...né sedlo. Pardón - Smrečinské. Odpadávam do trávy.
Trvalo mi to hodinu a pol.
Som v koncoch, ale dnes dôjdem. Hoci ma odvezú v sanitke, hoci budem
spať pod holým nebom, hoci ma medveď zožerie... hops, tak to už nedôjdem :-) Ešteže následuje
dlhý zjazd so Liptovskej Tepličky. Starosta mi písal pred dvoma rokmi, že sa mu páčila reportáž
z Horala a že dúfa, že sa k nim niekedy dostanem. Dnes ti ukážem... srandista :-) Menšie stúpanie
pred Tepličkou tlačím. Hóóóó, v Tepličke majú bujón! Aj chlieb! Som zachránený, lebo už ma zasa
chytal hlaďák. "Čo by ste ešte chceli chlapci?", pýtajú sa pohostinne. "Posteľ, masáž a pokoj",
odpovedám s plnými ústami. Smejú sa. Ja to myslím vážne, vy tyrani. Ale no. To som prehnal. Veď
mi dali najesť a napiť. Pijem už len čistú minerálku. Nie je to síce nic-moc na hrdlo, ale tie
sladké a kyslé šťavy a všakovaké bajkerske lektváry už nemôžem ani cítiť.

Liptovská Teplička. tu bývajú hobiti
|
Tak už len tie tri malé kopčeky. Túto vetu som nemal vysloviť. Stúpanie, ktoré nasledovalo ma
dorazilo aj psychicky.
Bajk chvíľami tlačím, ťahám a chvíľami aj kopem pred sebou. Som s pulzom
na 140, nohy ledva prekladám a
miestami sa mi rozostruje zrak. A do cieľa ešte 20 km. Musím!
Musím! Predomnou tlačí tiež nejaká podobná trieda. Dávam sa s ním do reči a zisťujem, že je to
čech, ktorý je tu na dovolenke a kamoši ho prehovorili na Krejzi. Normálne hráva volejbal, no
nebájkuje. Podľa výbavy a bajku to je vidno. Je mi nanič. To mi nemal hovoriť. Až teraz si
uvedomujem, že to nemá ďalej zmysel. NIE!
Toho tu len nejaká vyššia moc zoslala, aby som to
vzdal. V rozprávkach to predsa tak býva. Či nie?! Idem ďalej! Mám šancu to stihnúť v limite.
Pozerám na hodinky a preratávam rýchlosť. No nejaká šanca tu je. Jirka ma povzbudzuje a krúži na
bajku okolo. Náhrada Romana. Ten tiež zvykne krúžiť okolo mňa v tých najväčších krízach, aby mi
bolo jasné, že to predsa nič nie je. Prichádzame do Šuňavy. Predbieham nejakého potácajúceho sa
občana. Ako ti je dobre, myslím si.
Pozerám mu na vrecká a do rúk, ale nevidím nijakú fľašu.
Snáď by som teraz bol schopný spáchať aj krádež, len aby som zabudol, čo teraz robím. Čím
bližšie do cieľa, tým sú úslužnejší na občerstvovačkách. Asi prešli nejakým krízovým výcvikom.
Musím povedať, že mi to vyhovuje. Keby boli tu tí chlapi z horskej služby, čo boli na Kráľovej
Holi, asi by som to nerozchodil. Že: "Hmmm, chlapi a kde ste boli doteraz? Rýchlejšie sa nedalo?
Veď už sú pomaly dva. Prvý je už isto v cieli." Bŕŕŕ... Stúpanie pred Lopušnou dolinou je O.K.
Som v
takej slabšej kóme a teda veľa nevnímam. Aj práh bolesti sa mi posunul. Hľa, teraz som si
veľkou
pílou zaryl do holene a vôbec ma to nebolí. Ba, čo... naopak... usmievam sa. Rozmýšľam koľko
znesie človek? Asi veľmi veľa. Toto je len také hrajkanie sa. Veď nejde o život.
'Tak sa
neflákaj a šľap', povzbudzujem sa a dupem, čo to dá. V zjazde do Lopušnej už musím dávať sakra
pozor, lebo sa mi nejako predĺžili reakčné doby a miestami mám pocit, že plávam na mori a nie
sedím na bajku. Hojdá ma to zo strany na stranu. Dole sedia v škoduli zdravotníci. Keď ma vidia,
náhlivo vstanú, berú veci zo zeme do rúk a jeden sa pýta: "To ste už poslední dvaja?" Tak teraz
ma vytočili. Zberám zvyšky psychických síl a nahadzujem úsmev:
"Nie, ešte ôsmi idú za mnou."
"Ešte ôsmi?", opakuje ten jeden po mne a sklamane skladajú veci naspäť na zem. Stojí tu
smerovčík a hlási: "Posledných päť kilometrov do cieľa, chlapci!" Zasa stúpanie. Posledné...
posledné v mojom živote.
Nechcem už nikdy vidieť bajk. Predám ho a kúpim si skúter. A tí
organizátori sa tiež zbláznili. To sa museli s koňom zraziť alebo čo? Prešiel si to niekto z
nich vôbec? V cieli sa mám stretnúť s Ivanom Zimom. Nechcem ho vidieť. A keď ma vyhľadá,
tak ho
opľujem. To za to, že teraz kvôli nemu musím predať bajk.

vidím bránu do bájkerskeho neba, ale nechcú ma tam. že neskôr
|
Zjazdujem dolu popod elektrické vedenie. To pôjde už len dolu. Dolu do cieľa! Náhlivo si vyhŕňam
rukávnik nad pulzmeter. Za desať minút vyprší jedenásť hodinový limit.
Ja to stíham! Ja to
dokážem! Po dvoch rokoch! Zvládol som to. Zviera mi hrdlo od šťastia. Tak sa musím rozplakať tu,
v tomto zjazde, lebo v cieli by to bola hamba. Neuveriteľný pocit. Ako keby som ten maratón
vyhral. Vlastne som aj vyhral. Sám nad sebou. Nad svojou lenivosťou a labilnou vôľou... A toto je
čo? Zasa to stúpa? Už fakt nevedia čo od rozkoše. A ešte po takých koreňoch. Ak kvôli tejto
efektnej vložke nestihnem limit, tak bohuprisahám vám v cieli z centra pretekov
'udelám kůlničku
na dříví'. Všetko vám to tam rozmlátim.
Corgoňa vám rozpáram a povláčim po okolí. Vypitvem vás
tupou vidličou. Á... už počujem hudbu z cieľovej rovinky... á... ubytovňa... most... 10:59:15...
makáááj!... 18... musíš!!! 20... kašli na šľachy, to sa pozašíva...
10:59:dvadsaťtrííííííííííííí !!!!! Hádžem bajk pod tuju, prilbu hneď vedľa a ja padám do trávy.
Ľudia sediaci obďaleč nechápavo čumia, ako hrubo zaobchádzam s bajkom. Je mi to jedno. Veď na
jeseň ho predávam. Je mi fantasticky. Ešte som nič také nezažil. Vidím svetlo... z neho vychádza
nádherna žena v ľahkom priesvitnom závoji. Naťahuje ku mne jemne ruku a vraví krehkým hláskom,
ktorý jej po chvíli hrubne na hlas mutanta z planéty Krejzón:
"Bájk nepredáš, strednú pílu ti do lebky, ty
zbabelec!" Strhávam sa a otváram oči. Nado mnou stojí Ľuboš a Sergej. Sergej si ma fotí ako
atrakciu a Ľuboš mi gratoželá. Dodatočne ma napadlo, že sme štartovali až 8:10 a teda som
vlastne prišiel desať minút pred limitom. Na tabuli bežal čas majstrovstiev. Na záver ešte uvádzam definíciu
Horala podľa Peťa. Je to reakcia na moju poznámku pred Horalom, že sa naňho vôbec neteším. Hodí sa tu veľmi :-)
Horal Krejzi znamená:
- 8 až 10 hodín šľapať jak pako do pedálov
- poriadne zmoknúť
- byt zablatený, mať kamienky a piesok v očiach, zuboch, ušiach, nose a riti
- premrznúť na Kráľovej Holi, nič tam nevidieť, zj...ť sa v zjazde
- jazdit po potokoch a kameňoch a padať na ne
- byť terčom pohľadov, mentálne zdravie spochybňujúcich, okoloidúcich
- bojovať o život a majetok s hordami počerných lúpežníkov v cigánskej osade v Telgárte
- zažiť prudku depresiu, keď na treťom kilometri výšľapu na KH vidíš rútiť sa oproti tebe tých, ktorí to naozaj vedia a sú dve hodiny pred tebou
- celý deň do seba tlačiť odporné müsli tyčinky, carbogely, energetické cukríky a hnusný ionťák
- znášať riziko odvozu v pojazdnej plynovej komore značky AVIA
- skončiť hlboko v poli porazených, alebo vzdať počas preteku
- mať otlačenú riť od sedla
- zničiť si bike a minúť hriešne peniaze na opravu, prípadne výmenu brzdových špalkov, reťaze, prevodníkov, pastorkov, vidly, bowdenov a podobne
- po skončení akcie písať reportáže a rozprávať príhody, ktoré okrem úzkeho okruhu zainteresovaných nikomu nič nehovoria
- byť terčom všeobecného nepochopenia, že čo môže viesť mladého, zdravého človeka k takej zrejmej blbosti, ako je podstupovanie všetkého vyššie uvedeného.
|