chvi-fi-u-chvi-o-chvu
 NOVINKY   ZÁŽITKY   RADY   ŠTASTISTIKY   LAMPÁREŇ   SÁJTY 


      Konečne je zo mňa Krejzi bajker [MK:126km]

14.08.2004 (Nízke Tatry, Svit)
večer pred dňom 'D'     Áno, celé tri roky som čakal na túto chvíľu. Teraz by som mal spomenúť ako som sa svedomito pripravoval a ako som tvrdo trénoval. Opak je pravdou. Tento rok som v najslabšej forme. Jediné pozitívum tých dvoch rokov bolo, že som dookola robil tie isté chyby až ma začali nudiť a akosi som ich postupne eliminoval. Teraz, s odstupom času, sa na nich smejem. Ale vtedy som to myslel smrteľne vážne. Či už tescovské tašky v tretrách proti dážďu a vode na Horalovi 2002, alebo hlaďák a tri defekty na Horalovi 2003. "To boli časy", povzdychne si prísediaci Ľubo sledujúc smerové tabule v Banskej Bystrici navigujúce do Brezna. Narýchlo sme sa rozhodli, že to vezmeme do Svitu cez Čertovicu. Pôvodne s nami mal ísť aj Rasťo, no ten to dnes ráno vzdal. Stačilo mu, že v noci trocha zadul vietor a sprchlo zopár kvapiek. Napísal som mu že je padavka a svoju prezývku - medvedík čistotný - si zaslúži stopercentne. Dohodli sme sa s Ľubom, že počasie komentovať nebudeme. A tak len zízame na jasnú podvečernú oblohu cez čelné sklo a slastne sa usmievame. Pred Breznom mi zvoní mobil. Peťo mi volá z prezentačky, či idem Krejzi alebo Lejzi. Normálne ho nespoznávam. "To si fakt myslíš, že by som sa trepal do Svitu kvôli Lejzi?", overujem si jeho triezvy stav. "Tak je to jasné, zapíšte ma na Krejzi... tííí-tííí-tííí", počujem ešte jeho posledné slová z telefónu. Môj včerajší mejl asi nevyznel veľmi dôveryhodne. Písal som v ňom všetkým známym bajkerom ako som sa zobudil s presvedčením, že TOHTOROČNÝ HORAL DOKONČÍM V LIMITE! Akým spôsobom, to zatiaľ netuším. Isté je, že ho dokončím. Asi kvôli tejto neistote ma dnes ráno chytila sračka. Bol som si v lekárni kúpiť Endiaron.
    Je sedem hodín večer. Práve sme sa bleskurýchle zaprezentovali a už vykladáme bájky z kufra. Ľubo sa musí na svojom ešte previesť a ja musím ešte vymeniť predné doštičky a vyčistiť a namazať bowden k zadnej prahadzovačke. Poberáme sa teda každý svojim smerom s dohodou, že potom sa skočíme navečerať do blízkej reštiky. Fajn, doštičky sadli a nešúchajú. Prehadzovačka funguje tiež viac menej spoľahlivo. Ibaže sme nestihli kolibu, ktorú predvídavo zatvorili piatok o deviatej. Tomu hovorím pružné reagovanie služieb na dopyt. V ďalšom podniku povedľa, pripomínajúcom zvnútra telocvičňu alebo ochotnícke divadlo, sme pol hodiny čakali na jedálny lístok, aby sme potom zjedli polovicu z toho, čo sme si objednali. Na druhú polovicu obsluha akosi zabudla. Budík som si nastavil na pol siedmu.
    Je ešte len šesť a ja som už hore. Rozhliadam sa po izbe ubytovne. Všade sú rozhádzané veci. Dresy, ponožky, rožky, náradie, lekvár, tretry, kamelbag trčiaci z batoha... to je čo za hmyz? Malý krídlatý hnedastý tvor mi sedí na batohu. Vyzerá ako moľa. No to by bola
klikni a uvidíš viac...
ešte aj ten hmyz mi chcel
ráno prekaziť môj veľký deň
pikoška, keby mi od večera mole prežrali dieru do batoha a ja by som potom písal ako som potratil náradie a dušu. Vyzerá exkluzívne, tak robím zopár makrozáberov. Prebúdza sa aj Ľubo. So zvrašteným čelom sa snaží rozpozerť mojim smerom. "Čo pozeráš? Moľa mi žerie vak", vysvetľujem. Iba nechápavo vrtí hlavou a poberá sa ťarbavo do kúpelne hundrajúc si: "Ja dnes nikam nejdem..." Vonku je zamračené a strašne fúka. Teplota tak okolo pätnásť stupňov. Nikdy neviem tesne pred maratónom, čo si oblečiem. Dnes bez zaváhania siaham po funkčnom tričku pod windstoperový dres, dlhých gatiach, a rukávnikoch. Blatník neberiem, ani o návleky na tretry sa nestarám. Už viem, že keď mi je súdené zmoknúť, tak zmoknem. O ôsmej štartujú licencovaní borci trať Krejzi ako majstrovstvá Slovenska a osem desať my tú istú trať Krejzi. Prekvapuje ma aké ľahké tempo nasadili majstri po štarte. Pravdepodobne už majú čosi za sebou, nie ako experti hobíci po štarte z prvej lajny.
    Nulujem kompjúter. Vyrážame aj my - šialenci. Aký máme program na dnes? Jeden polmaratónik, potom si zo Smrečinského sedla odskočíme vyšľapať dvadsať kilometrov vzdialenú Kráľovú Hoľu, potom sa vrátime späť a vzápätí si dáme ešte jeden polmaratónik do Svitu. Začiatok si celkom pamätám. Zbehol strašne rýchlo. Ani neviem kedy a držím v ruke prvú umelohmotnú čašu
klikni a uvidíš viac...
napučaní borci vyrážajú
za titulom majstra Slovenska
jonťáku v Spišskom Bystrom. Teraz nasleduje jeden z hlavných bodov programu dnešnej šou. Výstup pekliskom pod Smrečinské sedlo. Dnes mám úplne prvýkrát v živote pulzmeter. Už od štartu sa zabávam občasným pozorovaním preskakujúcich číselok. Trošku šliapnem do pedálov a múdry prístroj ráta hore a teraz uberiem a... no čo je? Čo nejde dole? Zasekol sa? Ževraj 175 a ani zadýchaný nie som. Vzal som ho na skúšku, aby som orientačne zistil na akých pulzoch točím. Možno si na najbližšie Vianoce kúpim tiež taký. Už takmer hodinu šliapem do kopca. Prestáva ma to baviť. No preto. Konečne zjazdík. Tento by mal byť extra long. Až na Pusté pole. Tam býva taká fajna občerstvovačka, kde majú aj servis. Dám si strieknúť olejom espedéčka. Znervózňuje ma ich vŕzganie o gumenú podrážku tretier. Apropó, Pusté pole je tá občerstvovačka, kde sa ma minulý rok už nepodarilo ničím občerstviť po návrate z Kráľovej Hole. Práve odtiaľ ma odvážala spolu s ďalšími borcami legendárna žltá pojazdná plynová komora značky Ávia. Ľaľa! Tu stojí. Potľapkávam ju s úsmevom: "Dnes ma nečakaj. Nebudem ťa potrebovať. Kašlem na teba zvysoka, moja." Po krátkom, pätnásťminútovom stúpaní lesom sa zjazduje do Telgártu. Niečo nad kamenným podjazdom železničnej trate sa zastavujem a cvakám ansámbeľ folklóristov roztrúsených po neďalekej lúke pred Telgártom. Organizátori oznámili na stránke pár dni pred pretekami, že zopár ľudí s nutkaním zaspievať si na Kráľovej Holi, sa bude práve túto sobotu presúvať kolónou ávií a autobusov hore na Kráľovú Hoľu. To je na porazenie. Prečo si to nevyšľapú, keď tak milujú slovenskú prírodu. Neviem si predstaviť ako ma bude predbiehať zadýchaného jedna jediná ávia, nieto ešte kolóna.

klikni a uvidíš viac...
tak tu je v plnej kráse -
ávia, čo ľudí zabíja. beštia!
klikni a uvidíš viac...
len si foť. aspoň sa posuniem
o pozíciu. ej ale mi to ide
klikni a uvidíš viac...
tak tu sú folklóristi jedni.
na kýho ďasa ich treba na KH?

    Ajajaj. Mal som pripravené dva scénare ako spraviť foto v cigánskom géte v Telgárte. Prvý bol taký, že im hodim jednu-dve horalky a pohotovo cvaknem ako sa na ne vrhajú. Druhý, že im sľúbim keksy, ak sa mi zošórujú a zapózujú. Ale ja som na Pustom Poli zabudol horalky... ajajajaj. Čo teraz? Vchádzam do Telgártu. Zabáčam do zóny našich spoluobčanov udržujúcich priemer pôrodnosti na Slovensku. Ale čo to? On ich už niekto zošóroval na kraj cesty. A k tomu ešte aj mávajú a povzbudzujú. Nespoznávam ich. Asi starnem alebo čo? Riskujúc katastrófu zastavujem a skladám vak z chrbta. Priškvŕknuté detiská rušia formáciu a s výskotom sa rozbiehajú ku mne. Kričím: "Nemám pre vás nič, len si vás vyfotím", a snažím sa čo najskôr vyslobodiť foťák z púzdra a natočiť ho správnym smerom. V tej istej chvíli vystupuje z davu vajda v sivom obleku a snaží sa ich zahnať späť za okraj cesty. Cigánka nahlas niečo vykrikuje. Cigánčatá vreštia. Vajda kričí mojim smerom: "Neróbte tó! Pózrite jak mi tu beháju! Čó mám s nimi róbiť?" Rýchlo sa balím a padám. Uf. Za Telgártom sa ešte obzerám. Tí cigáni si vedia vybrať. Taká prekrásna dedinka. A my hlupáci sa tlačíme v bradavici na Dunaji. Za ďalším kopčekom je Šumiac. Odpaľovacia rampa na Kráľovú Hoľu. Na občerstvovačke vypomáhajú šumné šumiacké dievčence. Peťo sa pýta, kedy tadiaľ šli tí, čo to vedia. Ževraj pred jeden a pol hodinou. No a už je to tu. Okolo prechádza prvý autobus mieriaci na Kráľovú Hoľu. Takže Áviam sa nevyhnem. Myslím tým, čo ma budú obiehať - nie odvážať :-) "A ako ste zariadili to super počasie?", ukazujem na miestami modrú oblohu a vzápätí sa rukou chytám za ústa. Tak a posral som to. Nahlas som pochválil počasie - osudná chyba. Pučím si do úst prvý z dvoch powergélov. Niekto sa pýta koľko je to na Kráľovú Hoľu. "Dvanásť kilometrov, nekonečných dvanásť kilometrov", odpovedám mu a tak trocha ho ľutujem, keď to ide prvýkrát.

klikni a uvidíš viac...
veľmi vzácny záber. ešteže
vajda udržal géto pod kontrolou
klikni a uvidíš viac...
do toho, do toho!
ujóóó, dajte mi keks!
klikni a uvidíš viac...
varila myšička jonťáčik.
tomu dala, ... a tomu sa neušlo

    Za koncom Šumiaca ma obiehajú prvé Ávie. Dokonca autobus. A ešte mikrobus. Ľudia spoza okien kymácajúcej sa Karosy hádžu na nás sústrastné, prípadne nechápavé pohľady s nosmi pritlačenými na skle. Snažím sa nepozerať tým smerom. Strašne sa zatiahlo. Ťahá sa mi celkom dobre. Nedá sa to porovnať ani s minulým ani predminulým rokom. Nemám potrebu zosadnúť a chvíľu tlačiť. Začína mrholiť. Teplota klesla na 11 stupňov. Stále som na šotoline. Pulz sa mi darí udržiavať nad 160. Iba v zjazdoch mi klesal na 150. Nepáči sa mi to. Nemôžem predsa vydržať 11 hodín s pulzom 160. Na stráni pasie ujo v montérkach kravy. Prihováram sa mu v rámci znižovania pulzu. Peťo sa mi medzitým vzďaľuje. Nasadám na bájk a snažím sa ho dohnať. Dohnal som iba neznámeho bajkera. Počkať. Ten nie je neznámy. Toho poznám. To je Tomáš z minulého roku. Tiež ho z Pustého Poľa odvážala Ávia. Pridávam sa k nemu. Peťo je v nedohľadne. Začína pršať. Obiehajú nás ďalšie smradľavé rárohy plné ľudí v krojoch. Už stretávame bájkerov rútiacich sa zhora. "Ani tam nechoďte! Strašne tam prší a je tam nenormálna kosa", oznamuje nám jeden z nich. Vyzerá, že nekecá. Je premočený do nitky a celkovo nevyzerá dobre. "Kde má ten kopec koniec?", pýta sa zúfalo bajker, ktorého krokom obieham. "Tam, kde majú orly hniezda a kde už budeš na konci so silami", snažím sa zavtipkovať. Nebolo to namieste. Vôbec sa nezasmial. Hurá asfalt. Dážď ustáva. Ešte šesť kilometrov k vrcholu. Aj mraky sa rozchádzajú. Každú chvíľu niekto sfičí popri nás dolu. Je to demoralizujúce. Mali by natiahnúť plachtu cez stred tej cesty až na Kráľovú Hoľu, aby sme sa navzájom nevideli.

klikni a uvidíš viac...
môžem si Vás odfotiť, ujo?
odfoť! a odkiaľ si junáčik?
klikni a uvidíš viac...
prosím, nekomentuj ten modrý
fľak na oblohe. ono by sa to po...
klikni a uvidíš viac...
ááá! ale je ľadová.
tá je tu strategicky umiestnená

    Zastavujem s Tomášom pri ľadovej studničke. Celkom sa vyčasilo. Bolo treba sa tým v predu tak ponáhľať? Teraz sú mokrí. Aha, Ľubo fičí dolu. No to má aspoň trištvrte hodiny náskok. Ďalej som už len rozmýšľal o tom, čo pôjde budúci týždeň v kine, koľko miniem mesačne na benzín, kedy sa už konečne ožením, že si musím z internetu stiahnúť kompilátor pre AVRka, ako vymením tesnenie v spláchovači, či ježko môže spôsobiť defekt na bicykli... a zrazu som minul nejakú žltú značku na zemi - tri kilometre na vrchol. Nebudem ťa zaťažovať ďalšími osobnými problémami, ktoré som riešil až kým som nevyšľapal hore. Skrátka trvalo mi to rovné dve hodiny. Každopádne som nebol vyčerpaný ako pred rokom. Úplne v pohode som si vypýtal bujón, vytiahol postný rožok z batoha a zapĺnil žalúdok. To je pre mňa základ. Zistil som to na tohtoročnom Dubničáku. Tomáš sa ma pýta, odkiaľ mám rožok. "Z Blavy si ho veziem", vravím. Odtrhávam mu polovicu. Poniektoré autobusy som stretával pred vrcholom na ceste späť dolu. Jeden tu ešte stojí. Starší ujko sa ma pýta kam až ideme. Vravím mu, že do Svitu. "Tak to zo Šumiaca ti ide červený autobus", usmieva sa. 'Červený autobus alebo žltá Ávia. Aký je v tom rozdiel?' pomyslel som si, hádžuc na uja ten najnepríjemnejší pohľad aký som našiel. Proste nevhodne si zavtipkoval. (Vzhľadom na nezvyčajnú dĺžku maratónu je aj táto reportáž nezvyčajne dlhá. Preto by som ti odporúčal na tomto mieste urobiť si prestávku. Môžeš sa ísť vyčúrať, prípadne si urob kávičku. Miesto kde si skončil si môžeš poznačiť malou samolepkou na monitore.) Na ceste späť, dolu Kráľovou Hoľou sa mi naskytuje hrozný pohľad. Tváre horekrútiacich kriví strašné utrpenie a zúfalstvo. Taký výraz som videl v nejakom filme zo stredoveku na tvári väzňa v mučiarni. Snažiac sa ich povzbudiť kričím: "Radujte sa, hore vás čaká čerstvý bujón!" Neradujú sa. Prekvapuje ma, že som narátal za mnou ešte vyše desať kúskov.
klikni a uvidíš viac...
Kráľová Hoľa si vždy nájde spôsob
ako ma na chviľu zastaviť
Po chvíli jazdy po vrstevnici sa dostávam k brutálnemu zjazdu. Smerovčík vraví, že sa to dá zísť. Tak schádzam. Volím rýchlosť pre život, tak okolo 20 km/h. Hladko som prešiel Telgártom a tlačiac zopár úsekov som takmer poľahky došiel na Pusté Pole. Tam už mali nachystaných tucet mikulášskych balíčkov (banán, horalka, jablko) pre posledných na trati. Pýtam si bujón. Dávajú mi bujón a chlieb. "Ja mám svoj!", víťazoslávne vyberám posledný rožok z vaku a oddávam sa lahodnej chuti bujónu. Prichádzajú ďalší. Poniektorí dóóósť zmordovaní. Radšej odchádzam. Ešte zamávam žltej Ávii a pomaly stúpam nazad na Smrečinské sedlo. Vedľa mňa sa dlhý vyziabnutý chlapík sťažuje na pravé koleno. Ževraj ho začína pobolievať. Snažím sa nevnímať negatívne podnety z okolia. Ignorujem ho. Len vyšliapať to porantané sedlo a bude dobre. Potom už len tri malé kopčeky. Už sa mi ten výšľap zdá byť nekonečný a to ho šľapem ešte len trištvrte hodiny. Stále sa míňame s chlapíkom, čo má problém s kolenom. Aj keď nevyzerá. Pulz mi klesol pod 150. Prichádzame na menšiu lúčku, kde sa cesta rozchádza hore a dolu. Ja šľapem podľa profilu, ktorý mám pripevnený z druhej strany štartového čísla - hore. Chlapík vraví, že dolu. No ešte toto mi chýbalo. Aby som teraz zablúdil. Zdola niekto píska, že tamadiaľ. Je to možné? Čo sa mi popsul výškomer? Pozerám lepšie na profil a ukazovákom odstraňujem kúsok blata presne z miesta na fólii, kde by sme mali byť. Aha ho, koťuha. Blato prikrylo mierny pokles profilu. Ale mohli to tam lepšie označiť. Stretám Jirku. Dnes si vybehol Horala, zajtra majstrák v XCountry. Vraví, že sa dnes nesmie strhať, tak sa pridáva ku mne. Že pokecáme. "O.K. Tak ty kecaj, ja som na dne", vravím a lapám po dychu. Došli sme konečne na to poj...né sedlo. Pardón - Smrečinské. Odpadávam do trávy. Trvalo mi to hodinu a pol. Som v koncoch, ale dnes dôjdem. Hoci ma odvezú v sanitke, hoci budem spať pod holým nebom, hoci ma medveď zožerie... hops, tak to už nedôjdem :-) Ešteže následuje dlhý zjazd so Liptovskej Tepličky. Starosta mi písal pred dvoma rokmi, že sa mu páčila reportáž z Horala a že dúfa, že sa k nim niekedy dostanem. Dnes ti ukážem... srandista :-) Menšie stúpanie pred Tepličkou tlačím. Hóóóó, v Tepličke majú bujón! Aj chlieb! Som zachránený, lebo už ma zasa chytal hlaďák. "Čo by ste ešte chceli chlapci?", pýtajú sa pohostinne. "Posteľ, masáž a pokoj", odpovedám s plnými ústami. Smejú sa. Ja to myslím vážne, vy tyrani. Ale no. To som prehnal. Veď mi dali najesť a napiť. Pijem už len čistú minerálku. Nie je to síce nic-moc na hrdlo, ale tie sladké a kyslé šťavy a všakovaké bajkerske lektváry už nemôžem ani cítiť.
klikni a uvidíš viac...
Liptovská Teplička.
tu bývajú hobiti
Tak už len tie tri malé kopčeky. Túto vetu som nemal vysloviť. Stúpanie, ktoré nasledovalo ma dorazilo aj psychicky. Bajk chvíľami tlačím, ťahám a chvíľami aj kopem pred sebou. Som s pulzom na 140, nohy ledva prekladám a miestami sa mi rozostruje zrak. A do cieľa ešte 20 km. Musím! Musím! Predomnou tlačí tiež nejaká podobná trieda. Dávam sa s ním do reči a zisťujem, že je to čech, ktorý je tu na dovolenke a kamoši ho prehovorili na Krejzi. Normálne hráva volejbal, no nebájkuje. Podľa výbavy a bajku to je vidno. Je mi nanič. To mi nemal hovoriť. Až teraz si uvedomujem, že to nemá ďalej zmysel. NIE! Toho tu len nejaká vyššia moc zoslala, aby som to vzdal. V rozprávkach to predsa tak býva. Či nie?! Idem ďalej! Mám šancu to stihnúť v limite. Pozerám na hodinky a preratávam rýchlosť. No nejaká šanca tu je. Jirka ma povzbudzuje a krúži na bajku okolo. Náhrada Romana. Ten tiež zvykne krúžiť okolo mňa v tých najväčších krízach, aby mi bolo jasné, že to predsa nič nie je. Prichádzame do Šuňavy. Predbieham nejakého potácajúceho sa občana. Ako ti je dobre, myslím si. Pozerám mu na vrecká a do rúk, ale nevidím nijakú fľašu. Snáď by som teraz bol schopný spáchať aj krádež, len aby som zabudol, čo teraz robím. Čím bližšie do cieľa, tým sú úslužnejší na občerstvovačkách. Asi prešli nejakým krízovým výcvikom. Musím povedať, že mi to vyhovuje. Keby boli tu tí chlapi z horskej služby, čo boli na Kráľovej Holi, asi by som to nerozchodil. Že: "Hmmm, chlapi a kde ste boli doteraz? Rýchlejšie sa nedalo? Veď už sú pomaly dva. Prvý je už isto v cieli." Bŕŕŕ... Stúpanie pred Lopušnou dolinou je O.K. Som v takej slabšej kóme a teda veľa nevnímam. Aj práh bolesti sa mi posunul. Hľa, teraz som si veľkou pílou zaryl do holene a vôbec ma to nebolí. Ba, čo... naopak... usmievam sa. Rozmýšľam koľko znesie človek? Asi veľmi veľa. Toto je len také hrajkanie sa. Veď nejde o život. 'Tak sa neflákaj a šľap', povzbudzujem sa a dupem, čo to dá. V zjazde do Lopušnej už musím dávať sakra pozor, lebo sa mi nejako predĺžili reakčné doby a miestami mám pocit, že plávam na mori a nie sedím na bajku. Hojdá ma to zo strany na stranu. Dole sedia v škoduli zdravotníci. Keď ma vidia, náhlivo vstanú, berú veci zo zeme do rúk a jeden sa pýta: "To ste už poslední dvaja?" Tak teraz ma vytočili. Zberám zvyšky psychických síl a nahadzujem úsmev: "Nie, ešte ôsmi idú za mnou." "Ešte ôsmi?", opakuje ten jeden po mne a sklamane skladajú veci naspäť na zem. Stojí tu smerovčík a hlási: "Posledných päť kilometrov do cieľa, chlapci!" Zasa stúpanie. Posledné... posledné v mojom živote. Nechcem už nikdy vidieť bajk. Predám ho a kúpim si skúter. A tí organizátori sa tiež zbláznili. To sa museli s koňom zraziť alebo čo? Prešiel si to niekto z nich vôbec? V cieli sa mám stretnúť s Ivanom Zimom. Nechcem ho vidieť. A keď ma vyhľadá, tak ho opľujem. To za to, že teraz kvôli nemu musím predať bajk.
klikni a uvidíš viac...
vidím bránu do bájkerskeho neba,
ale nechcú ma tam. že neskôr
Zjazdujem dolu popod elektrické vedenie. To pôjde už len dolu. Dolu do cieľa! Náhlivo si vyhŕňam rukávnik nad pulzmeter. Za desať minút vyprší jedenásť hodinový limit. Ja to stíham! Ja to dokážem! Po dvoch rokoch! Zvládol som to. Zviera mi hrdlo od šťastia. Tak sa musím rozplakať tu, v tomto zjazde, lebo v cieli by to bola hamba. Neuveriteľný pocit. Ako keby som ten maratón vyhral. Vlastne som aj vyhral. Sám nad sebou. Nad svojou lenivosťou a labilnou vôľou... A toto je čo? Zasa to stúpa? Už fakt nevedia čo od rozkoše. A ešte po takých koreňoch. Ak kvôli tejto efektnej vložke nestihnem limit, tak bohuprisahám vám v cieli z centra pretekov 'udelám kůlničku na dříví'. Všetko vám to tam rozmlátim. Corgoňa vám rozpáram a povláčim po okolí. Vypitvem vás tupou vidličou. Á... už počujem hudbu z cieľovej rovinky... á... ubytovňa... most... 10:59:15... makáááj!... 18... musíš!!! 20... kašli na šľachy, to sa pozašíva... 10:59:dvadsaťtrííííííííííííí !!!!! Hádžem bajk pod tuju, prilbu hneď vedľa a ja padám do trávy. Ľudia sediaci obďaleč nechápavo čumia, ako hrubo zaobchádzam s bajkom. Je mi to jedno. Veď na jeseň ho predávam. Je mi fantasticky. Ešte som nič také nezažil. Vidím svetlo... z neho vychádza nádherna žena v ľahkom priesvitnom závoji. Naťahuje ku mne jemne ruku a vraví krehkým hláskom, ktorý jej po chvíli hrubne na hlas mutanta z planéty Krejzón: "Bájk nepredáš, strednú pílu ti do lebky, ty zbabelec!" Strhávam sa a otváram oči. Nado mnou stojí Ľuboš a Sergej. Sergej si ma fotí ako atrakciu a Ľuboš mi gratoželá. Dodatočne ma napadlo, že sme štartovali až 8:10 a teda som vlastne prišiel desať minút pred limitom. Na tabuli bežal čas majstrovstiev. Na záver ešte uvádzam definíciu Horala podľa Peťa. Je to reakcia na moju poznámku pred Horalom, že sa naňho vôbec neteším. Hodí sa tu veľmi :-)

Horal Krejzi znamená:
- 8 až 10 hodín šľapať jak pako do pedálov
- poriadne zmoknúť
- byt zablatený, mať kamienky a piesok v očiach, zuboch, ušiach, nose a riti
- premrznúť na Kráľovej Holi, nič tam nevidieť, zj...ť sa v zjazde
- jazdit po potokoch a kameňoch a padať na ne
- byť terčom pohľadov, mentálne zdravie spochybňujúcich, okoloidúcich
- bojovať o život a majetok s hordami počerných lúpežníkov v cigánskej osade v Telgárte
- zažiť prudku depresiu, keď na treťom kilometri výšľapu na KH vidíš rútiť sa oproti tebe tých,
  ktorí to naozaj vedia a sú dve hodiny pred tebou
- celý deň do seba tlačiť odporné müsli tyčinky, carbogely, energetické cukríky a hnusný ionťák
- znášať riziko odvozu v pojazdnej plynovej komore značky AVIA
- skončiť hlboko v poli porazených, alebo vzdať počas preteku
- mať otlačenú riť od sedla
- zničiť si bike a minúť hriešne peniaze na opravu, prípadne výmenu brzdových špalkov, reťaze,
  prevodníkov, pastorkov, vidly, bowdenov a podobne
- po skončení akcie písať reportáže a rozprávať príhody, ktoré okrem úzkeho okruhu
  zainteresovaných nikomu nič nehovoria
- byť terčom všeobecného nepochopenia, že čo môže viesť mladého, zdravého človeka k takej
  zrejmej blbosti, ako je podstupovanie všetkého vyššie uvedeného.

Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť
čistý čas
maximálka
priemerka
prevýšenie
126 km
9:38:20 h
72 km/h
13.1 km/h
3632 m
výsledky (133kB)
výsledky

(133kB)
profil trate s podrobnými informáciami


Posledná úprava 25. októbra 2011 2011 11:06

Copyright © 2002-2019 Miloš Blaho. Všetky práva vyhradené.