Duchonka odzadu [46km]

    Kto by to bol povedal, že človek sa učí celý život. Ja som si myslel, že viem o bajkovaní dosť veľa. A dnes som vyhorel na Duchonke. Ale poďme pekne po poriadku. Je piatok popoludní. Vonku leje. Píšem Ľubovi či teda ide na Duchonku. Ivan mi medzitým volá, že on by sa ku mne pridal, ak idem autom. Vravím mu, že vonku prší. Ubezpečuje ma, že americké predpovedné satelity hovoria, že podvečer bude jasno a zajtra sa oblaky rozplynú dočista. Ešte raz čekujem Ľuba. Vraví, že teda ide. Viac ako dva bajky do kufra nespracem, takže idem prioritne s Ľubom. Ivan dôjde svojím autom a berie kámoša z Trnavy. Oveľa väčšie obavy ako z dopravy a prípravy mám z mojej mesačnej absencie v sedle. Najprv tri týždne problémov s dutinami plus antibiotiká a potom týždeň všakovakých maličkostí okolo príprav na dovolenku. Jednoducho, neviem čo môžem čakať od nôh po takomto rozsiahlom výpadku uprostred sezóny. Ale krátku snáď dôjdem, nie?

predštartovná nervozita hustne. dala by sa krájať nožom

stovkári sa zacvakli... tak sa ukážte chlapci!

Pálime po dialnici na Piešťany a snažím sa spomenúť si, kde treba zísť. Tuším v Piešťanoch. A teraz na Topolčany. Je niečo tesne pred ôsmou. Za chvíľu končí prezentácia, lebo o deviatej štartujú stovkári. Snáď nás zaregistrujú aj po ôsmej. Parkujem na trávniku a hneď sa ponáhľam do rady pre krátku trať. Ľubo sa nejako divne krúti a motá a obchádza radu zo všetkých strán. Ešte sa zadíva krátko do plafónu a už rozhodným krokom pristúpi k stolu s registráciou stovkárov. Možno sa mu nechcelo čakať v dlhej rade :-) Aha Paži. "To ideš takto v teplákach? Veď za dvadsať minút štartuješ!", doberám si ho. Chvíľu na mňa zarazene hľadí a potom sa smeje: "No isto! Stovkárom môžem robiť akurát tak maséra." Vraciame sa k autu a hľa, koho nevidíme. Peťo s Barbarou. Spomenul som si na našu SMSkáciu zo včera: "Ideš na Duchonku?" - "Answer is YES" - "Aj v tom nečase?" - "Zajtra bude pekne!" Musím sa priznať, že neznášam ťukať SMSky ale tieto dve splnili účel 100% :-) Najprv skladáme Ľubov bájk. Dokonca aj Peťo ide dlhú. Na štarte stojí zo 40 bajkerov. Ten dvojdňový dáždik riadne zredukoval štartové pole stovkárov. Snažím sa zachytiť atmosféru pred štartom. Pri hľadaní vhodných uhlov narážam na každom kroku do ďalších fotkychtivých fanúšikov. Keby neboli leniví, zašli by aj niekde do terénu. Horská cyklistika nie je populárny šport medzi masami. Práve kvôli tomu, že ľudia su leniví behať niekde po lese a ešte k tomu nedajbože do kopca, aby videli nejaké akčné čísla na bájkoch. Keď píšem tieto reportáže pripadám si niekedy ako taký nadšený fanúšik. Nejde mi o umiestnenie, ja len pozorujem. Ale pekne zblízka a uprostred toho všetkého. Nie v cieľovej rovinke, kde človek vidí tlačenicu na štarte a potom po dvoch hodinách udýchaného a zablateného bajkera v cieli. Keby sme sa všetci pred štartom dohodli, mohli by sme odštartovať a zalomiť to v nejakej krčme v blízkom okolí. Potom by sme sa vyváľali v nejakom blate a dovalili v intervaloch do cieľa. Garantujem, že diváci by tlieskali a výskali tak ako budú dnes poobede. Nič by nepoznali. Toto veru nie je šport pre divákov.

    No ale dosť filozofovania a poďme na štart krátkej trate. Vedľa mňa stojí Paži a už sa knám prebíja aj Ivan. Sme asi tak v strede štartovného poľa. Paži má z toho mierne klaustrofóbny pocit a poškuľuje na koniec poľa. Rýchlo ho s Ivanom presviedčame, že v našej kategórii bajkerov sa štart nedá pokaziť. Počuť výstrel a chrti z prvých pozícií vyrážajú šialeným tempom (bez urážky, chlapci, ale rýchlejšie zviera ma v tejto chvíli nenapadlo). Fičíme asfaltkou k onému miestu, kde sa vchádza do lesa. Nie je tu žiadna širšia lesná stupavá cesta na roztrhanie guče 200 bajkerov. Som zvedavý čo bude v lese. Ajajajajajaj... už je to tu. Nenormálna tlačenka stúpavým blatom. Vyberám si cestu lístim popri lesnej ceste. Chvíľu šľapem, no udivený zápalom, akým sa všetci driapu dopredu, zastavujem a vyberám foťák. Už sa to zriedilo, tak schádzam do blatka na lesnú cestu. "Poriadne mi tam vpredu vyzbierajte to blato!", kríčím pred seba. Pritakáva iba jeden za mnou. Ostatní bušia do pedálov a snažia sa sústrediť aby udržali balanc. Nasledujú rýchle pasáže hájmi. Všade naôkol je kopec hubárov a riedkeho blata. Mám pocit, že po daždi vyrástli spolu s dubákmi. Predomnou ide nejaká holka. Podšmyklo sa jej predné koleso, no ustála to. Ibaže potom zhíkla a následne strháva riaditká k zemi. Tomu hovorím psycho-pád. Veď sa k nemu sama prinútila. "Si v poriadku?", pýtam sa len zo slušnosti, lebo šla tak 7km/h. Že hej. Pozerám, že tí hubári majú aj plné košíky a tak zastavujem babku v červených gumákach, že si odfotím jej dnešný úlovok. Medzitým ma predbehlo zo desať bajkerov. Vôbec ma to nevzrušuje. Ak urobím desať fotiek, to je desať minút z celkového času. Zatiaľ mám dve fotky na 4km. No... musím sa kontrolovať :-)

    Som pri hlavnom bode programu. 6km stúpanie s prevýšením vyše 400m. Nie je to nič výnimočné, ale nikto túto vetu nikdy nevyslovil v tom-ktorom stúpaní. To sa dá povedať, až keď to má človek za sebou. Konečne sa v tej výške otvára výhľad. Je super počasie. Pod mrakom, občas vykukne Oskar a snaží sa pripiecť mi krk za helmou, no vzápätí mu to prekazí tmavý mrak. Robím záber na otvorenú krajinu a dobiehajú ma ďalší bajkeri. Divia sa, čo tu fotím. "Veď sa otoč a uvidíš", vravím. "Fíha... pekný výhľad", pochvaľuje si chlapík. On by si to snáď ani nevšimol! Neverím, že niekto môže prejsť celú trať a pamätať si iba baby na občerstvovačkách a cieľovú rovinku. Načo sem vlastne ide? Veď medzi chrtov sa aj tak nedostane. Aha, Barbara ma dobehla. Pýta sa na občerstvovačku. Vravím, že za týmto stúpaním bude zjazd rovno medzi pomaranče banány a jonťáky. Aspoň tak si to pamätám z minulého roku. Presne tak. Ibaže je viac za zatáčkou, takže sa dá občerstviť v menšom strese. "Hľa, aký estét", ukazujem na chlapíka, čo si paličkou oškrabuje nedávno prischnúvšie blato z kostry. Prizriem sa lepšie a on mu chýba prešmykač. Ževraj ho stratil. Stratil som už mobil, lístok na obed, či dokonca hlavu, no prešmykač sa predsa nedá stratiť. Barbara sa pýta, či sa idem pretekať. Pozerám na jej Skareba a SRAMácku 9.0 a vravím, že si netrúfam. Keď som už pritom, tak nejako mi oťažievajú nohy. A to sa mi nestáva. Vyzerá to so mnou biedne. Do toho všetkého ma hnevá zadný Aligator. Keď zaňuchá blato, zahryzne sa doň a ja mám čo robíť aby som ho pretočil. Ináč prešmyknúť sa našťastie ešte neopovážil. Musím si kúpiť nejaký iný plášť do blata. Niečo podstatne rýchlejšie.

zrakový klam: skús sa sústrediť 10s na vodu tečúcu z kanvice

Pálim si to dolu smačným zjazdíkom a odrazu mi skoro očné buľvy okolo predstavca omotalo. Taký rigol som v živote nevidel. Minimálne pol metra hlboký a desať centi široký. A to všetko v dĺžke zo dvesto metrov. Našťastie bez blata. Som si myslel, že už ma nič neprekvapí. No po tom čo som niekde zahliadol chlapíka na cesťáku so štartovným číslom. Nekecám. Normálne barany, semislikové kvazigalúsky, trenky, tričko a šialené šľachy na lýtkach (tie asi neboli z bajku - jedine že by ho toľko nosil na pleci). Ľaľa, tu je. Práve ho dobieham. Prihováram sa a informujem sa ako sa mu ide. Sťažuje sa, že "troška" mu to šmýka v blate. Kamarát ty si asi nevidel v prvom stúpaní tých expertov, čo odpadávali na strany, keď im štupľové balóny prešmykovali. Povzbudzujem ho, nech sa drží a vzápätí mi uniká niekde dopredu. Blíži sa občerstvovačka na 35km. Aha tu je. Chlapík sa ku mne načahuje s pohárom plným jonťáku. Nechápem načo, veď ja zastavím. Skôr ako som sa stihol priblížiť, schytil pohár za jazdy zozadu sa prirútivší stovkár. Niežeby som mu chcel radiť, ale konzumovať by mal človek v kľude, lebo potom môže mať problém s trávením. Ale nestihol som ani ústa otvoriť a už ho nebolo. Tak borec má túto občerstvovačku už dvakrát za sebou. Aleluja.

    Zo zvyšku trate z minulého roka si pamätám iba drsný zjazd do potoka. Ale to by malo byť až na záver. Teraz stúpam niekde nahor. A nohy majú dosť. Nestáva sa mi v sezóne, že nevládzu nohy. Alebo dych. Teraz áno. Kašlem na to a driem hore kopcom. Juj, toto si pamätám. To je ten vlek so zjazdovkou, kde som minulý rok hodil tigra do trávy. O to viac sa tento rok krotím. Ale vzrušenie z príležitosti rozptýlenia adrenalínu v žilách mi nedá a vystiera ukazováky na brzdových páčkach. Bohužiaľ pri štyridsiatke mi zafunguje obmedzovač riadený z prednej časti mozgovej kôry a znova zviera ukazováky. Registrujem baču s nejakými zvieratami. Žeby ovce? Tento kúsok asfaltu by mal stúpať na hrad. Presne tak. Hore sedia a pokurujú Hakawáci. Ukazujú mi, že mám ísť tam dolu. Ja viem. Aj oni by mali a len tak tu sedia. Prečo chcú, aby mi bolo horšie ako im? Veď je tu nádherne. Už prifučala aj Barbara. Dnes som od polovice trate zmierený s tým, že budem vymietať chvost päťdesiatky. Ten mesiac mimo mi strašne chýba. Minulý rok som mal 2 hodiny 35. Toho roku to vyzerá na neuveriteľné 4. Pálim si to dolu Podhradím a vybieham na lúku. To je parádička. Juchuchúúú... drnc-drnc. Ááá máme tu zjazdík do potoka. Hľa, tohto roku som to ustál bez problémov až dolu. Iba poslednú zákrutku pri potoku som musel vybrať s nohou na zemi. V záverečnom stúpaní ma fotí Martt. Vravím: "Neblázni, ja som tu inkognito! Nikdy si ma tu nevidel... OK?"
    Prechádzam cieľom a Rasťo za kompjútrom ťuká na hodinky a krčí spýtavo plecami: "Čo sa ti stalo?" "Normálka - turistika, nie?", snažím sa zamaskovať svoju vinu na neuveriteľnom čase. Za mnou prišiel ešte Paži s odretým kolenom a holeňou. Že mu nezafungoval obmedzovač v zjazde :-) Dávam si výborný guláš a hnusnú kofolu. To mám trest za to, že som nevzal pivo. Ale som tu autom. Tombolové lístky odovzdávame Ivanovi. Po tých všetkých maratónoch, na ktorých som nevyhral ani len odrazku do špicov, už na takéto hry neverím. Predieram sa autom pomedzi bajkerov a uvažujem nad tým, že ja som s týmto maratónom vlastne spokojný. Celkom dobre som si zajazdil. Ale nemal by som byť. Nemal! Veď som skončil dvanásty od konca. Prechádzame okolo Peťa, ktorý došiel stovku na rozdiel od Ľuba, ktorý to po prvom kole vzdal. "Šaleeeni vyhodňaaari!", zakričí nám ešte cez spustené okienko. Milý, tento človek... iba mi trošku závidí exotickú ŠPZetku "VT-" :-)))