chvi-fi-u-chvi-o-chvu
 NOVINKY   ZÁŽITKY   RADY   ŠTASTISTIKY   LAMPÁREŇ   SÁJTY 


      Vyše 300 bájkerov vyprášilo Duchonku [C:50km]

28.06.2003 (Považský Inovec, Rekreačné stredisko Duchonka)
    Jasné, že sa mi nechcelo hneď nedeľu po maratóne alebo nebodaj už sobotu večer písať reportáž. Vnútorne som si to zdôvodnil tým, že nemám zábery z trate, čo bol veľmi slabý ale postačujúci argument. Na Duchonku sme vyrazili štandardne Ľubovým autom o pol ôsmej z Blavy. Cestou som sa snažil čítať knihu "Ako myslí mozog". Pravdu povediac, môj mozog bol v miernom útlme už nejakú dobu. S Ľubom sme sa zhodli na tom, že nám obom chýba aj tá najmenšia motivácia na tento maratón. Bohužiaľ sme neprišli na to, v čom to môže byť. No a keď som začal zovšeobecňovať a spomenul som Horal, Ľubo na mňa veľavýznamne pozrel a ja som radšej sklopil oči do knihy. Horal je pre nás hobíkov stále nedotknuteľným svätým grálom. Došli sme presne o deviatej. Práve štartovali stovkári. Foťák som z kufra nestihol vytiahnúť, lebo nás usporiadateľ odparkoval priamo do cesty pelotónu. V poslednej chvíli sme sa spratali spred kolies hlúčika dlhotratiarov. Prekvapilo ma, že ich bolo len zopár. No a ako posledné zabudnuté káčatko si za nimi pedáloval v miernom odstupe Sergej. Ponáhľali sme sa odprezentovať, lebo bolo dávno po termíne, ktorý končil niekedy o ôsmej. Pravdupovediac som čakal aspoň pripomienky, ale všetko prebehlo kozmickou rýchlosťou. Prezentácia za 30 sekúnd. Perfektné, tak by to malo byť.
    Normálne som mal čas na rozjazdenie. To sa mi už dlho nestalo. Ešte tak strečing zvyčajne stihnem, ale rozjazdiť sa... hm-hmmm. Zaradil som sa do štartovného poľa. Vôkol sa vo vzduchu prelievala predštartovná nervozita, ktorú sa poniektorí snažili utrieť
klikni a uvidíš viac...
bájkonegatívny človek nikdy
nepochopí hromadný štart
vtipkovaním. Mňa sa nedotkla. Obdivoval som Lefty vidlu so svietiacou LED-kou vedľastojacieho bájkera. Dobrá imidžovka! Lockout prednej vidly na servo je už viac než prepych. Povedzme snobstvo. Keby sa na to dali aspoň baby baliť, ale prd - nedajú. Prvé kilometre po štarte vyžadujú toľko sústredenia, čo mastné zjazdy. Furt sa niekto zamotá do kľúk, tu niekomu prekĺzne koleso, či nestihne preradiť a už musia zosadnúť traja-štyria za ním. Po takom desiatom až pätnástom kilometri je už poradie viacmenej stabilné (pokiaľ sa neprihodí NIEČO). Týchto desať kilometrov sa kľukatilo nejakým idylickým hájikom po hrebeni. Veľmi zaujímavá pasáž. Zavše ma na novom maratóne (tento idem prvýkrát) niečo prekvapí. Zvyčajne príjemne. No a potom začala drina. Takmer 8km stáleho stúpania a tabuľka "ZJAZD". Chalan predomnou na hardtajle v štýlových zjazdárskych šortkách a béžovom tričku sa rozbehol dolu kamenistým zjazdom. Ešte sa stihol za jazdy vystrieť s rukami nad hlavou a spraskať si prsty na rukách. To už mohol mať na tachometri zo 35km/h a mám pocit, že ani prilbu nemal. Ako ale potom prešiel štartom? Na Pande jednému na štare strhli číslo kvôli chýbajúcej prilbe. Asi starnem, že nedokážem pochopiť, ako môže niekto takto riskovať. Snažím sa peckovať dolu zjazdom, ale je tam príliš šotoliny a priečne hlboké rigoly, ktoré síce skáčem, ale vzápäti pribrzďujem aby som znížil rýchlosť aspoň na 45. Dolu niekto máva o život. Aha! Veď tu je občerstvovačka. Hneď pod zjazdom? Tak to by sa malo volať: "Občerstvovačka u krvavého Freda," alebo: "Zastávka - syčiaci ráfik". Mierne stúpame a pomaly kĺzame po vrstevnici stáčajúcej sa po okolitých svahoch. Asi to nebude vrstevnica, lebo na tachometri mám vyše štyridsať a miestami sa to zvrháva na zjazd. Nechávam sa strhnúť rýchlosťou. V stope mi zrazu vyrástli dva bubny za sebou. V poslednej chvíli sa odrážam do skoku, ale dal som do toho málo sily. Zadné koleso zachytilo druhý bubon a ten ho vyhodil do vzduchu. Idem celé nekonečné dve sekundy na prednom kolese. A na tachometri... to radšej nechcem vedieť. Do zadku by mi ani zastrúhaný vlas nevopchal, ale nejako som to ustál. Na konci ďalšieho stúpania prosí zjazdár v šortkách o vodu bájkera, čo kvôli pitiu na chvíľu zastal. Som už ozaj starý. Nemám štýl - nepijem Sprite.
    Zopár kilometrov pred cieľom zjazdujeme lyžiarsku zjazdovku. Uprostred je úzky chodník. "Ideálna stopa", vravím si a nechávam bájk, nech ma vedie. Ibaže som nerátal, že chodník môže byť v jednom mieste aj válovom, naplneným pieskom, či prachom. Predné koleso sa
klikni a uvidíš viac...
aspoň som si na tej lúke trocha
ponaťahoval stuhnuté svaly
zabára. Snažím sa brzdiť, čo to dá. Viac už to nedá. Odhadzujem bájk a vrhám sa do vysokej trávy. Po niekoľkých kotúľoch zostávam ležať hlavou dolu kopcom. Okoloidúvši bájkeri prejavujú záujem: "Si v pohode?" "Jasné, všetko je O.K.", vystrkávam hlavu z trávy. Super pád. Ako do páperia. Apropó prach. Tento maratón je priam v znamení prachu. Miestami musím udržiavať aj zo 20 metrové vzdialenosti od predomnou sa potiacich zúfalcov, aby som mal dobrú viditeľnosť. Druhú občerstvovačku si ani poriadne nepamätám. A ba. Stála tam Lada Samara s polootvorenou kapotou a na nej boli umelohmotné poháre s jonťákmi a iné maškrty. Vyslopal som dva poháre a poďho dohnať môjho trpazlíka. Od pätnásteho kilometra sa ťaháme z jedným takým malým, čo mi môže siahať po bradu (a to aj ja som už dosť nízky). Pohľad na neho zozadu je veľmi komický. V krátkosti by som ho popísal troma slovami: žilovatý nasraný Jano. Ale každopádne je v tej istej výkonostnej triede ako ja. Stúpame k hradu za povzbudzovania turistov a domácich. Už sa pomaly blíži aj cieľ a ja rozmýšľam, kde je ten preslávený zjazd, kde minulý rok väčšina vyletela do krovia. Aha ho koťuha, tu to je. A idéš, zadok za sedlo a prsty na brzdy. No ibaže čo mám robiť teraz, keď zadné koleso už ide iba šmykom a predným sa bojím brzdiť, lebo mu to nerobí dobre. Hneď sa snaží nájsť si v prachu inú cestu, než mu vsugeruvávam ja. Tak nič - v tretine to vzdávam a zosadám. Dole stojí skupinka škodoradostných divákov a vyvaľujú oči na bájkera s fúlom, čo to zozjazdoval až do potoka. Hmmm, klobúk dolu. Prenášam bájk cez potok a šľapem do kopca. Povzbudzuje ma pritom skupinka poľských adolescentov na výlete. Za chvíľu bude cieľ.

klikni a uvidíš viac...
šóra na guláš nemala konca,
ale nikto nereptal
klikni a uvidíš viac...
pôvodne som sa snažil odfotiť
týpka, čo si tu umýval bájk
klikni a uvidíš viac...
ááá hóóóps - hops - hopa
hopi-hopi-hop

    V cieli som vyčkával Ľuba. Nazdalo sa mi, že by ma predbiehal. Po piatich minútach som mu prezvonil na mobil. Po petnástich, som sa utvrdil, že chytil defekt, no a po pol hodine ma prepadli čierne myšlienky. Došiel po 35 minútach, že chytil defekt. Nebudem
klikni a uvidíš viac...
to je ten bájk z tomboly
za 70 tácov. fňuk-fňuk
to tu rozmazávať, nerád by som ho strápňoval :-). Vystáli sme si nekonečný rad na guláš a popri jedení debatili z chalanmi z HA-KA-WY. Neskôr sme stretli aj Jura Malatina a Sergeja. Chvíľami sme sa prekrikovali s rokovou zábavnou kapelou Babylon. Bubeník bol dobrý. Ozaj, ani noty nepotreboval. Páčila sa aj exhibícia umelca v hopsaní na zadnom kolese. Tento bol takmer tak dobrý ako ten pražák v Súľove. No a (takmer)všetci čakali na tombolu pre účastníkov aspoň troch maratónov z Authoráckej série. Losovanie bolo napínavé, no nebol som to ja. S Jurom sme uvažovali, že by sme boli ochotní aj vlastný bájk vydražiť, keby ten z tomboly nevošiel do auta. Nakoniec to za nás vyriešil Peťo z Blavy vo štvorčekovaných trenýrkach, ktorý ten bájk vyhral. Do Blavy sme došli v podvečer celkom spokojní. Až na to, že nám vysyčala voda z chladiča na Trnavskom mýte. Tak som mal ešte trojkilometrovu bodku za dnešným dňom na bájku.

Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť
čistý čas
maximálka
priemerka
prevýšenie
45 km
2:38:58 h
60 km/h
16.8 km/h
1240 m
profil trate maratónu z Ľubovho CicloSport HAC4+


Posledná úprava 25. októbra 2011 2011 11:06

Copyright © 2002-2019 Miloš Blaho. Všetky práva vyhradené.